Taká menšia RPG (Role Playing Game) pre všetkých kreatívnych ľudí so štipkou fantázie a nevyplnenou kopou voľného času.
 
DomovCalendarFAQHľadaťZoznam užívateľovUžívateľské skupinyRegistráciaPrihlásenie

Share | 
 

 Spoločný sci-fi & fantasy príbeh

Goto down 
AutorSpráva
GirappAWt

avatar

Počet príspevkov : 12
Points : 20
Join date : 15.06.2014
Age : 28

OdoslaťPredmet: Spoločný sci-fi & fantasy príbeh   Ne september 18, 2016 1:01 pm

Crispin sa v spánku nespokojne prevaľoval a mrmlal zo sna. Agramon ihneď zažal sviecu pri posteli a chopil sa brka a pergamenu ktorý mal ako vždy pohotovo pripravené na nočnom stolíku. Namočil hrot v atramente a napäto načúvajúc čakal:
"V noc splnu v mesiaci severných vetrov, vzplanie na oblohe hviezda..."
Ozval sa tichý Crispinov šepot. Tento, navonok ničím výnimočný, hnedovlasý mladý muž bol tým čo učenci, scholari a mágovia nazývali Náva'thest - predčítač snov. Náva'thest je zvláštny druh veštca ktorý má prorocké sny, ktoré si ale z doteraz neznámeho dôvodu nie je schopný zapamätať. Preto musí náva'thest vždy pred spaním užiť odvar z koreňa Kraggu ktorý spôsobuje, že svoje snové vidiny "nahlas" počas spánku prerozpráva. A preto je s ním každú noc aj jeho náva'valachl, zapisovač snov. Agramon vety ktoré Crispin vypustil z úst okamžite zapísal.
"Tá hviezda bude znamením veľkých zmien. Na juhu z lona zachránenej povstane padlý tieň a porazený vyrazia na pochod pomsty. Na tento svet vstúpia bytosti z iného sveta, z oblohy na krídlach fénixa. Živý-neživý muž, mačkovitý kříženec, anjelska žena, akú tento svet nikdy predtým ani potom nevidel (+ ďalšie vaše postavy, ak ideme kombinovať sci-fi a fantasy mohli by sme zo sci-fi pristáť vo fantasy svete ako nejaký vesmírny exporery v module / člne alebo stroskotať – námietky?)... Nedobrovoľný bojovníci. Ohnivý tieň mesačnej noci vypáli Halston do základov a spolu s ním aj... aj... Nie... Nie... Niééééééééééé Flareeeeeen!"
S týmto výkrikom a mocným trhnutím sa Crispin prebudil. Zťažka dýchal a na čelo mu vystúpil pot. Oči mal doširoka otvorené a výraz jeho tváre dával tušiť nefalšovanú hrôzu.
"Agramon... Ja pamätám si... PAMÄTÁM SI!"
Chytil svojho spoločníka za ramená a prudko s ním zatriasol. Potom doslova vyletel z postele a bosí, v nočnej košeli sa náhlil dolu točitým schodiskom.
"Čo sa stalo?"
Kričal za ním Agramon zatiaľ čo sa ho snažil dobehnúť.
"Bol to najzvláštnejší sen aký som kedy mal. Iba samé útržky, letmé náhľady do budúcnosti, dlhé časové skoky.“
Kričal Crispin späť poza svoje rameno. Bol si vedomí, že tým pravdepodobne zobudil niekoľko ďalších obyvateľov Tol Quilisu, známeho aj jako chrám vedenia, ale bolo mu to jedno. Teraz ho zaujímalo iba to, aby našiel informácie ktoré potreboval a vypočítal aspoň približne časové skoky v jeho sne.
„Ale najneobviklejšie je, že si ich presne pamätám!"
Agramon dostihol Crispina až v knižnici kde už mladík rozhadzoval zvitky na všetky svetové strany v snahe rýchlo nájsť niečo konkrétne. Agramon si všimol, že jeho zverenec sa prehrabuje sekciou „Tvory a netvory“.
"Počkaj, počkaj. Takže Nyngolov potomok sa znova chopí úlomkov moci svojho otca a rozpúta novú vojnu? Ale čo tá druhá časť? Cudzinci na krídlach fénixa? A kto je Flareen?"
"A prečo si myslíš, že som tu dolu?"
"Hľadáš odpovede."
Jednoducho konštatoval Agramon.
„Priveď sem arcimága okamžite, budem potrebovať pomoc s výpočtami a odhadom.“
Naliehal Crispin zatiaľ čo rozvinul popri niekoľkých už otvorených zvitkoch rolku čistého pergamenu a začal na ňu písať znaky a čísla pomedzi prestávky v ktorých si niečo pre seba mrmlal a ako bolo jeho zvykom keď bol nervózny nervózne sa ťahal za riedku hnedú briadku.
-
V tú istú noc, ďaleko na severe sa malou pevnosťou na skalnatom úbočí Ulundolských hôr rozhliahli takmer simultánne dva zvuky. Avšak vzhľadom na fakt, že jeden vychádzal z najvyššej komnaty jedinej veže pevnosti a druhý z jej podzemia, neprekrývali sa a nikto ich nepočul obe naraz. Oba patrili novorodencom. Tým v komnate veže bol malý chlapec. Mladá slúžtička ktorá pri pôrode zastávala pozíciu pôrodnej baby plačúce dieťa zavinuté do plachiet opatrne vložila do náručia matke, lady Seleny Nyngol, uloženej na lôžku ktoré by za normálnych okolností vôbec nezodpovedalo jej postaveniu. Toto však neboli normálne okolnosti. Jej manžel, lord Thyranus padol keď so svojim bataliónom kryl ústup posledných zvyškov jeho armády ktorých posledným rozkazom bolo za každú cenu dostať lady Selenu a všetko to, čo sa ešte dalo odniesť z kráľovskej pokladnice do bezpečia. To bolo pred pol rokom. Z pôvodnej armády s ktorou sa vládca Kiertonu vybral podmaňovať si iné krajiny zostala jedna, necelá légia a garda elitnej osobnej stráže. Títo muži a ženy boli nútený stiahnuť sa sem, do tejto odľahlej pevnosti, uprostred večného snehu, kde takmer štvrtina z nich mrzla vonku v stanoch. Lady Selena však bola šťastná, pretože v náručí držala svetlú budúcnosť Kiertonu. Malého Regulusa ktorý keď vyrastie, s pomocou vzácnych kúskov z kráľovskej pokladnice opäť zoskupí armádu a vydá sa pomstiť smrť svojho otca, ktorý padol rukou vlastného brata Ignotusa. A ona sa postará o to aby bol na to pripravený a aby z jeho srdca vyvierala spaľujúca nenávisť voči rytierom svätého rádu, no najmä k jednému z ich kapitánov. Ozvalo sa naliehavé klopanie na dvere. Kapitán Kortas, veliteľ osobnej gardy, ktorý sa na hliadke neustále striedal výlučne iba so svojim poručíkom a bol takmer neustále po boku lady ich otvoril. Do neveľkej, jednoducho zariadenej miestnosti osvetľovanej iba mihotavým plameňom ohňa v kozube, zároveň poskytujúcom teplo, vošiel jeden z relatívne malého počtu sluhov ktorých na tomto bohyňou zabudnutom mieste rod Nyngol mal a pristúpil k lôžku vyloženom slamou.
„Pani odpusťte, že Vás vyrušujem... ale... lady... ono... vyliahlo sa. Je to... je to dračica, pani...“
Úsmev na tvári lady sa na okamih rozšíril, potom však okamžite zvážnela.
„Kto bol pri vajci keď sa to stalo? Došlo k zasväteniu?“
„Cedrik, pani. A nemyslím.“
„Od teraz až do odvolania k dračici nikto nesmie! Hádžte jej tam mäso ale nikto sa k nej nesmie priblížiť na dĺžku paže! A priveďte sem Cedrika!“
„Áno pani, ako ráčite rozkázať!“
Sluha sa uklonil a odbehol. Lady Selena si oprela hlavu o čelo postele a oddala sa predstave jej syna ako sedlajúc Kiertonskú ohnivú dračicu vedie svoje armády ku konečnému víťazstvu nad rytiermi svätého rádu a ako voda z pretrhnutej hrádze pohlcuje aj zvyšok kontinentu Marangar.
„Musí to byť osud, že ste obaja prišli na svet v tú istú noc.“
Zašepkala smerom k dieťaťu.

-

Arcimág Arkturus sa triasol vyčerpaním a očakávaním. Očami prebehol pergameny posiate výpočtami, poznámkami a odkazmi. Strelil pohľadom po Crispinovy ktorý, sa zdalo, že sa už neudrží na nohách. Nebezpečne sa kymácal dopredu a dozadu v pomalom rytme. Nebolo divu. Len čo Agramon Arkturusa priviedol do knižnice a ten si vypočul čo všetko sa Crispinovy prisnilo, okamžite sa dali do práce. Teda, až potom čo sa Arkturusovi podarilo vstrebať informáciu o tom, že náva'thest si svoj sen živo pamätá. Crispin zodpovedal všetko pravdivo, avšak teraz, ako aj vtedy keď o svojom sne hovoril Agramonovi, zamlčal, že videl sám seba zomrieť, spaľovaný dračími plameňmi v meste Halston. Situácia bola veľmi vážna a preto pracovali od toho momentu noci až do neskorého popoludnia nasledujúceho dňa, dokonca bez prestávky na obed. Obedovali popri práci aj napriek tomu, že to bolo v knižnici prísne zakázané. Tomu zodpovedalo aj menu. Aby sa prípadné poškodenie zvitkov minimalizovalo, podávali sa chlebové placky plnené zemiakovou kašou a na pitie iba pramenitá voda. A teraz obaja hľadeli na výsledky svojej práce, osvetľované oranžovým svitom pomalého západu slnka a obaja sa tvárili veľmi neisto a sklamane. Všetko, čo boli ako-tak schopný určiť bolo, o koľko rokou sa zjaví hviezda, kedy asi dôjde k zničeniu mesta Halston a kedy sa zjavia cudzí návštevníci. Na všetky tri tieto otázky bola odpoveď sedemnásť rokov. Crispin sa po tomto zistení sústredil na ďalšiu prácu ešte viac ako kedykoľvek predtým, aby sa vyhol myšlienkam na to, že iba tak dlho, už bude žiť. Podarilo sa im zistiť aj veľmi približné miesto pristátia fénixa a pohlavie a druh draka ktorého Crispin videl podpáliť Halston – Kiertonská ohnivá dračica, o ktorej už teraz zo sna vedel, že sa bude volať Flareen. Neodhalili však nič čo by naznačovalo, kde sa narodil Thyranusov potomok. Označenie „na juhu“ bolo tak nepresné, že sa vzťahovalo na viac než polovicu kontinentu. Ako na tak veľkej ploche nájsť jediného človeka? Aj s použitím dračích jazdcov by pátranie trvalo roky, nehovoriac o tom, že Thyranusov syn nemusel nevyhnutne po celý ten čas zostať na jednom mieste a že ani nebolo isté, či sa jedná o juh Marangaru alebo juh Thesisu (planéta / svet ako celok) ako takého. Arkturus si zhlboka povzdychol.
„Ja viem, je toho zúfalo málo.“
Priznal Crispin.
„Ale aspoň vieme kde približne hľadať našich pravdepodobných záchrancov.“
„To ma až tak netrápi.“
„Tak čo potom?“
„Musím sa ti z niečim priznať. To, že si pamätáš svoj sen...“
„Znamená, že to bol môj posledný, prorocký sen.“
Doplnil Crispin vyrovnaným tónom. Arkturus si povzdychol.
„Áno. Volajú ho aj osudový sen, alebo sen labutej piesne. Jediný sen, ktorý je náva'thest schopný si zapamätať. Je mi to ľúto chlapče. Mal si taký potenciál. Všetky tvoje doterajšie predpovede sa do bodky vyplnili. No toto je aj mimo nás mágov. Vy náva'thesti ste a vždy ste boli úplne odovzdaný do rúk bohyne. Niektorých predurčila na to aby predpovedali do ich smrti, iný existujú iba pre jednu jedinú predpoveď. Nezúfaj však. To, že už nie si schopný predpovedať neznamená, že tu nemôžeš zostať, a nemôže z teba byť scholar či dokonca čarodej.“
Crispin zvraštil čelo.
„Tušil som, že to bude tak, ale jedno mi nie je jasné. Prečo ste mi o tom nepovedali už skôr? Prečo o tom nehovoríte učňom už na začiatku?“
„Lebo sa medzi nimi veľmi často nájdu blázni, ktorý všemožne skúšajú odvrátiť nevyhnutné. Mnoho perspektívnych mladých mágov za snahu, neprestať snívať zaplatilo životom. Experimentujú, premrhajú zvyšok života honbou za pochybnými artefaktmi ktoré prisľubujú schopnosti náva'thesta navrátiť, no nakoniec sa ukážu buď to bezcenné, alebo oveľa nebezpečnejšie. Ja sám som zažil prípad, kedy jeden z náva'thestov požil akýsi elixír a pokiaľ viem, tak dodnes sa nezobudil. A nikto zatiaľ ani neprišiel na to ako to zvrátiť.“
„Ak je vedomosť o osudovom sne taká devastujúca, prečo ste mi to boli ochotný priznať?“
„Chcel som sa k tebe zachovať aspoň trochu fér chlapče, nič viac. Práve si nám dal proroctvo ktoré môže zachrániť Marangar pred skazou. A okrem toho, na to ako to je si prišiel sám, skôr než som ti to povedal.“
Crispin pokýval hlavou na znamenie, že rozumie.
„Nezveličujete trochu? Nevieme z toho proroctva takmer nič.“
Dovolil si podotknúť.
„Pokoj chlapče. Máme sedemnásť rokov na to aby sme to rozlúskli.“
Usmial sa na neho starý muž.
-
O sedemnásť rokov neskôr...
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Margo1989



Počet príspevkov : 4
Points : 4
Join date : 14.09.2016

OdoslaťPredmet: Re: Spoločný sci-fi & fantasy príbeh   Ne september 18, 2016 1:52 pm

Systemy selhavaly.
Vybuchy hrozily poškodit hybernační vanny organicke posadky nachazejici se ve spodní časti nakladniho přepravniku.
Vysoka,  humanoidni postava stala u poskakujici holograficke obrazovky a jednou, poškozenou, mechanickou rukou zadavala udaje do palubniho počitače. Druhou měla položenou na onyxově černem ovalu a lehce ji po hladkem povrchu hladila. Postava neslyšně promlouvala k černemu, kamenu podobnemu objektu.
Loučila se.
Přepravnik se nebezpečně zatřasl. Někde, par metru za postavou  vybuchla zeď. Do mistnosti začal valit dym a oheň.
Humanoid se nenechal vyrušit. Konečně oranžovy hologram zasvitil zeleně. A mechanicky lamany hlas oznamil, vhodnou pro život, planetu.
Byla dostatečně blizko...
Postava se usmala, měla štěsti v neštěsti, zavřela oči. Dostup k zachranne kapsuli byl otevřen. Oval se pokryl, ochrannymi kovovymi barjerami. Pod konstrukci se otevřela podlaha a spolkla oval jakoby tam nikdy ani nebyl.
Hlas počitače znovu zalamentoval:" Organicke jed-no-tky, bezpečně opustily h-h-h-hybernačni prostor. Čas do přistani na planetě 30 minut.
Bojova jednotka 5.0. T.B.M.A.I., bezpečně op-p-ustila loď. Hybrnačni jednotka 2.1.K. bez--ně op -stila loď. Nar-rušeni vnějši povrchové vrstvy na p-palubě 2, 3 a 8. Nebezpečné poškozeni pohonné jednotky.
Doporučuji evakuaci, op-p-Kriticke přehřa--a-ti pohoónu za 10-9-8-trhliny- na palubě 5. Opusťte loď. Opus..."
Exploze byla rychla, unikatni, strašliva a překrasna ve sve hrozive podobě.

***

Margarita Galaria Sharnid Lava a jinak prostě Margo...třesoucima se rukama objimala sve prokřehle tělo. Byla jen spoře oblečena a kombinace sporotvně vypadajiciho pradla ji doopravdy nemohla od chladu nijak chranit.
Uslzené oči s dlouhymi černymi řasy, obratila  k obrovskemu jezeru pokrytemu tenkou vrstvou ledu. Začalo sněžit.
Znovu ji vyhrkly slzy. Hybernačni komora ji vyplivla ve chvili kdy dosahla dna. A to bylo tak zatraceně daleko od povrchu, že si Margo myslela, že to neda.
Co teď?
Zafoukal ledovy vitr. Jestli rychle nenajde řešeni sve situace, tak i přes svuj unikatni organizmus za par hodin umrzne. Protřela si uslzene oči a rozhlidla se kolem. Viděla jen smišeny les, jezero a nějaky skalnaty vyběžek nedaleko mista kde se nachazela.
Nad hlavou ji chladně svitilo slunce typu G. Chladnemu kotouči na obloze sousedili dva měsice. Jeden velky jako planeta a druhy o 80% menši, narudle barvy. Nebyla si jista jsou-li to oba dva měsice a nebo další sesterska planeta a jeji oběžnik.

Přitažlivost na teto planetě byla o něco větší než na vesmirné stanici, kde vyrostla. Pokud je tady myslici život, kromě ni a ostatnich. Budou domorodci fyzicky silnější než člověk. Na chvili ztuhla, přemahala ji unava.Margo přestala přemyšlet o nebi a vesmiru a vratila se do reality.

Zachranila se jen ona a nebo i ostatni posadka Přepravniku? Co se vubec stalo? Kde jsou ostatni? Jak daleko jsou? Kde je Kay? Kde je ona? Je tu nebezpečno?...
Kolem sebe žadne jine kapsuly neviděla a ani stopy po jejich přistani.
Nemuže tu  sedět do nekonečna!
Postavila se na nejiste nohy a nenechavy, odporně ledový vitr ji znovu ofoukl.
Musi jit!
...Ale kam?!
Zatahlo se a začalo sněžit intenzivněji. Musi najit ukryt, aspoň pro teď. Skalni vyběžek na druhe straně jezera se ji zdal jako nejvice vyhovujici.
Musela se hodně nutit aby rozhybala ztuhle nohy. Zezačatku vyrazila pomalu, pote zrychlila až se nakonec rozběhla. Snih pod jejima nohama a ten co padal na ni, ji ledově palil. Jezero bylo obrovske. Bude chvili trva než dorazi na druhou stranu.

*Tou dobou, na jinem mistě.*

T.B.M. se aktivoval ve chvili, kdy jeho z časti zničena přistavaci jednotka balancovala na okraji nějake hluboke prolakliny.
I přesto, že byl važně poškozen, byl dostatečně rychly aby se uvolnil z ochrannych popruhu a vylezl z jednotky pravě ve chvili kdy se převažila na tu nebezpečnou stranu.
T.B.M stal na okraji a projižděl si systemy a zjišťoval na kolik je poškozen. Trysky přistavaci jednotky nefungovaly tak jak maji. Proto v jednu chvili vubec přestaly  a on jako meteor bez brzd sletěl z dost velke vyšky. Kdyby T.B.M. nebyl čim je a to Těžkou Bojovu Jednotkou s umělou inteligenci určenou pro Obranu, Ochranu a Pruzkum. Asi by jeho modre, lidsky vypadajici senzory by už nikdy nespatřily světlo  světa.
Vnitřní levý horni roh jeho polhledu mu oznamil, že ochranne brněni je možné skryt. A že opravy jsou na 10% procentech. Bude trvat dalšich několik hodin standartniho 60 minutoveho času, než bude T.B.M fungovat aspoň zčasti tak dobře jako předtim.
Vzhledem k nepřiznivemu vnějšimu faktoru zhoršeneho počasi a k rozsahu jeho poškozeni.
Mechanoid usoudil, že si ponecha brněni aktivni a spustil vyhledavani zachrannych, hybernačních kapsli. Podle vysledku  našel 6, ktere ještě vadavaly signal. Zbylych 14 bylo nezvěstnych.  
V jeho hlavě červenym pismem zasvitila Priorita najit biojednotku, ktera sice byla mezi těmi 6, ale nepatřila do oficialnich zaznamu posadky. Taky se nachazela nejbliž z nich. Jen 25 kilometru, severnim směrem.
Při pokusu zjistit co se stalo. Přistup k dřivější paměti a černe skřiňce mu byl odepřen.

T.B.M si čupl a jemnou nepatrnou jehlou, ktera mu vyjela s ukazovačku, zabořil do země. Druhou rukou nabral malou hrstku sněhu a ochutnal jej.
Jeho senzory mu take potvrdily, že vzduch je dychatelny a okoli neobsahuje pro organiky toxiny nebezpečné k jejich životu.
Priorita najit hybernační jednotku 2.1.K. Byla na tolik urgentni, až byla nesnesitelna, že přebijela urgenci sebeopravy.
Mechanoid se narovnal a pomalym trhavym krokem vyrazil k nejbližšimu signalu. Čim vic se přibližoval k mistu na mapě v jeho hlavě, tim vic dokazal ovladat sam sebe a sve opravy.


Naposledy upravil Margo1989 dňa Ne apríl 23, 2017 1:47 pm, celkom upravené 1 krát.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
GirappAWt

avatar

Počet príspevkov : 12
Points : 20
Join date : 15.06.2014
Age : 28

OdoslaťPredmet: 02   Ne september 18, 2016 8:49 pm

Prebudenie nebolo vôbec také na aké bola zo skúseností zvyknutá. Keď látka udržujúca ju v umelom spánku prestávala pôsobiť uvedomila si že cíti podivný chlad.
'To je zvláštne.'
Pomyslela si.
'Žeby porucha na systéme kontroly prostredia? Nie, vylúčené. Na štart sa čakalo tak dlho, že sama dvakrát skontrolovala hlavné systémy...'
Otvorila svoje nerovnako sfarbené oči, ľavé tyrkysové, pravé ružové. Videla iba bielo.
'Žeby otupenie zmyslov po prebudení zo stázy?'
Niekedy sa stávalo, najmä ak jedinec pobudol v stave umelého spánku dlhšie, že pár minút trvalo, kým sa mu vrátil zrak či sluch. Nie, cítila prúdenie vzduchu... Chladného vzduchu. Niečo nebolo v poriadku. Pokúsila sa pretrieť si oči. Išlo to ťažko. Končatiny mala stuhnuté po dlhom zotrvávaní v jednej polohe. Zistila, že vidí všetko biele pretože sneží. Ako by na potvrdenie toho faktu jej jedna z vločiek pristála priamo na konci nosa.
'Ale na leteckej základni sektor 15 na Tharsis by mala predsa byť neskorá jar.'
"Čo do pekla..."
Blackback, dcére Pinkeyes a Stripepelt to pomaly začalo dochádzať.
'Núdzové pristátie? Stroskotanie?' Na tom vlastne nezáležalo. Prioritou bolo zistiť súčasný stav a pokúsiť sa dať ho do poriadku ak to bude možné. Presne to bola jej úloha ako technickej dôstojníčky posádky. Ešte raz sa rozhliadla okolo seba. Až teraz si všimla čiernu kapsulu stázového modulu nevedno ako ďaleko od nej napravo. Keďže ešte stále neovládala celkom svoje telo, začala sa chakata sfarbením srsti totožná s čiernym leopardom, okrem snehobieleho konca jej chvosta, ku kapsuly plaziť po všetkých šiestich. Uvedomila si, že taká dolámaná nie je iba z uspávacieho prostriedku ale najmä z toho, že ju kapsula po náraze katapultovala dobrých pätnásť metrov do priestoru a kto vie ako dlho ležala v snehu.
'Prečo ale nezabral gélový obal? A prečo vlastne vôbec muselo dôjsť k evakuácií prepravného člnu?'
Mala toľko nezodpovedaných otázok. Postaviť sa na nohy sa jej podarilo až keď sa pri tom opierala o stenu kapsuly. Nevyzeralo to, že by bola vážnejšie zranená, za čo mohla jednoznačne ďakovať snehovému vankúšu, keď ten gélová bublina ktorá ju mala pred katapultovaním z kapsuly obaliť, zlihala. Dala si ešte minútu na rozdýchanie a potom sa jala činiť. Aktivovala svoj osobný počítač s holografickým interface ukrytým v jednoduchom napohľad oceľovom náramku na ľavej ruke a zadala sériu príkazov. V rôznej vzdialenosti od nej sa nachádzali ďalšie kapsule. Zatvorila oči a sústredila sa, či od niekoho nezachytí nejakú emóciu. Ale tí v kapsuliach v dosahu jej empatických schopností buď to ešte nenadobudli vedomie, alebo... Na to radšej ani nemyslela. Radšej sa, síce ešte trochu neistým krokom, vydala k najbližšiemu signálu. Čo na tom, že bola iba v bielej, športovej podprsenke. Srsť ju zatiaľ chránila pred chladom dostatočne. Netrvalo však veľmi dlho, než narazila na ďalší problém. Kapsulu objavila, no delil ju od nej relatívne strmí asi sedem metrový zráz.
„Do pekla! Mať tak svoju výbavu... alebo aspoň to lano...“
Mala iba dve možnosti. Stáť tam, dívať sa dolu na čierny oválny útvar, alebo to riskovať. Rozhodla sa pre risk. Najopatrnejšie ako vedela začala zostupovať po zráze dolu, a samú seba istila tým, že na všetkých labách vystrčila pazúry. Chlad si k nej nachádzal novú cestu a to cez ničím nechránené brušká jej láb.
„Jedna, druhá, tretia, štvrtá. Pozor na to... jednu po druhej. Splašíš sa a zosypeš sa...“
Hovorila si sama pre seba, čo robievala dosť často, najmä ak premýšľala nad riešením nejakého problému.
„Keď sa odtiaľto dostaneme, podám návrh na zmenu protokolu! Do stázovej kapsuly v taktickej kombinéze a basta!“
Zašomrala si. Zdalo sa jej, že zostup trvá dve a pol večnosti, no nakoniec bola dolu. Posledného pol metra sa už iba zošuchla a ocitla sa takmer na dosah ruky od neotvorenej stázovej kapsuly.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Radian Erechtenion

avatar

Počet príspevkov : 30
Points : 38
Join date : 23.05.2014
Bydlisko : Nurusinin

OdoslaťPredmet: Re: Spoločný sci-fi & fantasy príbeh   Ut október 25, 2016 10:00 am

Osobný denník lodného kryomancera.

Mala to byť rutínna preprava veľkého nákladu rafinovaného Irídia zbraňovej kvality, určeného pre lodenice v sektore 357 sústava A89. No trochu sa to zvrtlo.
Piráti dostali na našu loď zálusk. Nech už to bol ktokoľvek nechali sme ich zadokovať a zlikvidovali sme ich .
Gala corp si svoj tovar, hlavne určený pre zbrojný priemysel stráži. Comando udrelo bleskovo a rozpútalo masaker.
Zvyšok cesty by mal byť nehorázne nudný, naplnený nekonečným cvičením. Major Condi je vynaliezavý bastard ale aj jemu musia dôjsť nápady.

Anomália hyperpriestoru , warovanie.
Zaznel alarm, no veľa zoho nestihly. Lokálny event v priestore, ktorým viedol hyperpriestor bol pozmenený samoprepadnutím červeného nadorbra. Po vzniku čiernej diery, normálne sa hyperpriestor upokojí ale oni trafili akurát ten najhorší moment.

Nasledovalo niečo čo by sa dalo nazvať vesmírnym ekvivalentom prostredníka. Loď rozlomilo na 3 časti a premiestnilo do rôznych častí miestneho kvadrantu.

Arsinovi sa nejako podarilo dostať do záchranného modulu a vystreliť sa predtým. Na okamih sa pozeral ako sa polka nákladu rúti dole na planétu.
,,No náraz ich nepoteší ale 20 000 ton(iridium má hustotu 20t/m3 takže to objemovo nieje až tak veľa) rafinovaného irídia možno hej," ich nákladná loď nebola žiadnym prckom.

Trochu sa snažil bojovať s riadením kapsule aby sa dostal čo najďalej od miesta dopadu.

Kryomantici pochádza z veľmi kurioznej vetvy genetického inžinierstva. Pôvodne to boli ľudia geneticky upravený aby znášali extrémny chlad a vo výnimočných prípadoch to viedlo ku zaujímavým variáciam. Napríklad veľmi vzácna bola kombinácia kryo a telekineckého aspektu.
Ale narozdiel od magických kryomancerov boli tých ľudia limitovaný na vodu v ich okolí. Nevedeli proste zhmotniť ľad z ničoho nič. Ale manipulovať s vodíkovými väzbami vody to vedel.

Dopad bol nepríjemný ale znesiteľný. Senzory modulu hlásili dýchateľný vzduch a nízku teplotu, ideálne, pre mňa ako dovolenka . Vyšiel z kapsule a pripadal si ako doma. Príjemný chládok. Bol rád, že mal nejaký čas na to aby si zobral chladiacu kombinézu pre každý prípad. Svoj riadny oblek nechal zhorieť v tom stĺpci plazmy, čo vyšľahla na druhom konci planéty. Svetlo dopadu bol vidno na chvíľku aj stadiaľto.

Ako sa postavil na pevnú zem rovno sa povracal. To z tej rotácie.

,,A čo teraz ? " spýtal len tak seba.
,,Kto ma tu asi tak nájde? Há? Skurvená časopriestorová príhoda v hyperpriestore! Zaplatíš mi moje prachy? A čo tak cestu späť z tejto diery! " uľavil si.

,,Len pre zmilovanie nech nemusím miestnych učiť základy techniky, to zhnijem skôr než vymyslia počítače."





Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Margo1989



Počet príspevkov : 4
Points : 4
Join date : 14.09.2016

OdoslaťPredmet: Re: Spoločný sci-fi & fantasy príbeh   Ne október 30, 2016 2:33 am

-------
Skalni vyběžek na druhe straně jezera byl větší než si myslela.
Trochu jej obešla  až našla  usti do  jeskyně, dost široke a vysoke, aby v plny vzrust dovnitř prošli dva lide vedle sebe. Přikrčila se u jednoho stromu u usti a chvili jej pozorovala. Bylo to obtižne. Padajici snih zesilil na tolik, že stěži viděla par metru před sebe. Byla zvědava jestli tu jeskyni někdo obyva předtim než tam vleze.
Žadné stopy před vchodem neviděla, pokud tam nějake byly, snih je dobře zakryl.
Ledovy vitr foukal čim dal tim silněji. Nemohla čekat věčně, musela dovnitř.

Stmivalo se.

Prvni co Margo varovalo, že to neni dobre misto, a že měla zustat raději venku, byl odporný puch.
Do jejiho prokřehlyho nosu, udeřil zapach rozkladajiciho se masa, byla to pro ni  jako rana do obličeje. Divka se davivě rozkašlala a rozhlidla se kolem. Chvili trvalo, než jeji oči přivykly tmě.
Když se tak stalo, uviděla kolem sebe se povalovat kosti. Nejspiš zdejšich zviřat. Čim vic se bližila ke středu poměrně rozlehle jeskyně, tim vic kosti všude kolem bylo.
Už nebyly jen zviřeci ale i lidský vypadajicí! Na některych bylo ještě zahnivajici maso!

Nesmim tu zustat! Raději ještě jednou zkusit štěsti někde tam venku. Prolitlo ji hlavou, poněkud...pozdě.
Jeji citlive uši zaznamenali tichy zvuk a vrčeni před  jeskyni.
Musela se rychle schovat, ale kam?! Jeskyně kromě vchodu, kterym přišla neoplyvala žadnym dalšim.
Nebezpečny hluk z venku zesilil.
Jedine misto, kde ji napadlo schovat ten jeji utly zadek, byla obrovska hromada mrtvych těl u jedne vzdalenější stěny mistnosti. Nenaviděla se za ten napad.

Nebylo to nic přijemneho. Musela potlačit davivy reflex a odpor k tomu na co musela šahat a čim prolezat, než akorat tak včas znehybnit pod tělem nějakeho mrtveho chudaka.

Jejimu pohledu, přes uzky prostor mezi rukou toho mrtveho a hlavou bez tvaře jineho, se naskytla děsiva podivana.
Prvni co uviděla, bylo několik paru sviticich oči. Děsivě pomalu si prohližely  prostor sveho domova. Na chvili setrvaly na hromadě.
Margo zatajila dech.
Po nekonečně dlouhem momentě, děsive oči se obratily v jinem směru a do prostoru vstoupila vychrtla šeda postava. Zezačatku jedna, pote ji nasledovali dalši dvě.
Šli po čtyřech i přesto, že měli nohy a kostlave ruce s dlouhymi drapy, kterymi za sebou tahli postavu. Oblek mrtveho muže lehce zařil jeho krvi a v něm Margo poznala jednoho z členu posadky z nakladniho přepravniku. Byl to Gar´naku z rasy Nagaku. Nagacka krev byla fosforeskujici zelena, jakožto dukazem toho, že nagakove byli z časti rostlinami.

Měl rozparané břicho a jeho travici soustava se tahla celou cestu za nim.
Vudce šedych stvur  ukazal šeredně dlouhym prstem na hromadu a něco zavrčel.
Divka polkla knedlik v krku a zatajila dech. Dvojice znovu popadla nagaku a zamiřila směrem k hromadě.
Margo zavřela oči a začala se v duchu modlit k rovnovaze. Teď ji odhali, a ona skonči snězena nějakymi mistnimi gurmany.
Nic se však nestalo, jen ucitila jak vedle ni přistalo něco těžkeho.
Nepřijemny pocit, že je pozorovana, donutil jeji vička otevřit se. Malem dostala infarkt.
Koukal se na ni par sviticich bilych zornic.
A je po ni. Proběhlo ji v hlavě. Nehybala se, nedychala, nemrkala v očekavani nasledujiciho.
Buď to měla tento den z pekla štěsti, a nebo ta potvora neviděla tak jako normalni lidi.
Přišera začichala ve vzduchu, lehce zavrčela, odahliv přitom sadu ostrych bilych zubu a pak se vzdalila i s tělem, ktere si zvolila jako svačinku. Margo pomalu a nejtišejc jak mohla, vydechla.
Dalšich par hodin hororu divka stravila pozorovanim nervy drasajiciho stolovani.
Občas se litostivě podivala na tělo  Gar´naka kousek opodal. Byl to hodny tvor, nezasloužil si takovou smrt.
-
Přestalo sněžit.
Ani netušila jak se ji podařilo zadřimat, ale stalo se. Ani zapach rozkladajicich těl ani přišerne chroustani kosti ji v tom nezabranilo. To co ji probudilo ovšem  nebylo ani jedno z dvuch. Byl to zvuk těžkych kroku a nahle vrčení přišer.
V rannim šeru nadchazejiciho dne, ve vchodu do jeskyně se objevila vysoka obrněna postava.
Stvury na nic nečekav vyrazili k vetřelci.
Margo chtěla zakřičet, varovat přichoziho. Ale zjistila, že nemuže. Nemohla se ani pohnout jak byla vyčerpana. Jedine na co se zmohla je byt svědkem. Jak monstry nezvany host s lehkosti a smrtici přesnosti likviduje kanibalskou rodinku a pote nepatrně trhavym krokem miři k ni.
Až po chvilce divka rozeznala bojovou technologicky vyspělou, člankovitou zbroj přichoziho.

Těžke mrtve tělo, ktere ji krylo, bylo najednou pryč. Stejně jako helma neznameho.
Najednou se Margo koukala do krasně modrych zornic. Na svych rtech ucitila cizi.
Barva oči neznameho zablikala a změnila se z modre na jarce zelenou a z jeho ust se ozval lehce mechanicky mužsky hlas.
"DNA potvrzena. Margarito Galaria Sharnid Lava ja jsem T.B.M.A.I. 5.0, vaš novy ochrance. Musime odsud ihned odejit, neni tu bezpečno."
S těmito slovy ji popadl do naruče a zamiřil k vychodu.
Divka se mu pokoušela rukou ukazat na mrtve tělo nagaka, ale stroj jeji pokusy ignoroval. Překročil mrtvolu a pokračoval dal.
"Při cestě sem jsem objevil dalši jim podobne, větši počet. Take me senzory zaznamenali uměle vytvořenou cestu 7,5 kilometru severně odsud. Mou prioritou bylo najit Vas. A postarat se o vaše bezpeči a pohodli. Vaše spore oblečeni a venkovni teplota mi ovšem tento ukol znesnadňuje." Mechanoid se najednou zastavil. A podival se v určitem směru.
"Vidim řešeni jednoho z našich problemu." Posadil ji na padly strom a se slovy počkejte tady, zmizel. Divka neměla ani silu protestovat. Jen tam seděla a mrzla. Trvalo snad 20 minut než Margo uslyšela řev zviřete a pak bolestive zavyti. Během dalšich 20 minut ji mechanoid už balil do obrovské, ještě stale teple, huňate, bile  kožešiny. Vzhledem k tomu, že Margo už z předchoziho dne a noci měla s mrtvolama několika hodinové zkušenosti . Nějak ji nerozhodil pohled na skapavajici krev z jejiho noveho modniho doplňku. Hlavně, že ji bylo po dlouhe době teplo. Ukolebana a opřena hlavou o mechanickou hruď, znovu usnula.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
GirappAWt

avatar

Počet príspevkov : 12
Points : 20
Join date : 15.06.2014
Age : 28

OdoslaťPredmet: Re: Spoločný sci-fi & fantasy príbeh   Ne november 13, 2016 9:21 pm

Blackback nahmatala a odkryla ochranný kryt základného ovládacieho panelu kryokapsule. Bola spustená a panel vitálnych funkcií zobrazoval spomalený pulz dvoch sŕdc a popri tom odpočet času do otvorenia.
"Takže buď Margo alebo Viktor." Zamumlala si pre seba. Boli to jediné dve logické možnosti, keďže okrem nej samej, iba títo dvaja členovia posádky sa vyznačovali multiobehovou sústavou, aspoň pokiaľ vedela. Pokiaľ u kryokapsuly nedošlo k značnému poškodeniu, kedy sa aktivoval oxy-gélovo katapultačný systém, trval proces otvárania a prebudenia do desať minút, bez ohľadu na to či bol aktivovaný automaticky alebo manuálne. Trvanie procesu otvárania záviselo od teploty okolného prostredia, ktorú sa jednotka pri bežnom postupe snažila vo svojom vnútornom prostredí napodobniť, aby osoba prebúdzajúca sa z kryospánku nedostala teplotný šok. Ozvalo sa dvojité pípnutie v rýchlom slede a zasyčanie ako po otvorení unikli plynné látky. Veko sa odklopilo a Blackback sa naskytol pohľad na muža v trenírkach. Bledá tvár, prísny výraz, dlhé čierne rovné vlasy a ruky skrížené cez vypracovaný hrudník, skoro ako vystrihnutý z Transylvánskej legendy. Svoje čierne oči otvoril tak náhle až Blackback poodskočila. Pomaly sa posadil a nezúčasneným spôsobom porozhliadal okolo seba.
"Viktor..."
Oslovila ho chakata, na čo on však nijako nereagoval. Ani sa na ňu poriadne nepozrel. Prvé čo urobil potom ako si odhrnul vlasy spadajúce mu do tváre, bolo, že z miesta pri nohách vytiahol batoh, otvoril ho a začal si obliekať kombinézu telovú syntetickú kombinézu (podobnú potápačskému skafandru), ktorá však mala na chrbte v mieste pod lopatkami zvláštny typ membránovitej chlopne na oboch stranách.
"Tak aspoň niekto na to myslel." Blackback sa uľavilo. Zatiaľ netušila ako inak by si poradila s tým čo mala v pláne bez batohu. Opäť sa zohla k panelu kapsuly a vypla jej systémy aby sa následne dala do pátrania po nejakom kameni, rozhŕňajúc sneh rukami aj prednými labami. Viktor sa zatiaľ obliekol a vyzbrojil. Očividne si do toho batohu natlačil aj príručnú vysielačku, upgrade štandardného ručného blasteru a k tomu dokonca ešte aj sonický desonátor. Ako bývalému členovi špeciálnej jednotky mu to však išlo veľmi dobre aj neozbrojenému.
"Prázdny batoh mi tu nechaj."
"Čože?"
"Batoh tu nechaj."
Kyneth jej teda batoh hodil k nohám a rozprestrel svoje pérové snehobiele krídla vyrastajúce z priestoru pod lopatkami, chlopne kombinézy mali tento účel, umožniť otvorenie a uvoľnenie krídel kynetha.
"Budem pátrať po ostatných, odstaneme v spojení."
"Uhm, jasné."
Súhlasila Blackback, trieskajúc ostrou hranou kameňa do panela kryokapsule.
"Tomu vravím inžiniersky prístup."
Poznamenal Viktor sarkasticky. Nepýtal sa prečo Blackback robí to čo robí, pretože mu to bolo jasné. Predpokladala, že z ich lode sú trosky a čokoľvek čo by sa dalo využiť ako náhradné diely sa bude hodiť a on dokázal dosť presne odhadnúť ako asi chakata rozmýšľa.
"Na, chytaj."
A s tými slovami jej hodil menšiu zo zbraní. Blackback ju nie práve najobratnejšie chytila a položila na kapsulu. Aktivovala vyhľadávač náramkového počítača.
"Budem ťa navádzať vysielačkou. Najbližšia kapsula je južne od nás."
Viktor iba prikývol a následne vzlietol aby zamieril určeným smerom. Blackback zobrala do rúk zbraň, namierila na kryokapsulu v mieste kde by podľa rýchleho skenu štruktúry konštrukcie nemalo byť nič iba dutina a zopár krát vystrelila. Vyrobila tak do obalu dieru z ktorej sa v chladom vzduchu šíril dym. Svojim taurím telom si ľahla na brucho do snehu, čo vôbec neprispelo k udržaniu jej telesnej teploty a strčila ruku do diery. Robila čo vedela aby kapsulu vybrakovala od všemožných súčastí, najmä sa chcela dostať k batérií a pritom ju nepoškodiť ak by to bolo možné, ale k tomu bude potrebovať vystreliť ešte zopár dier. Naviac to robila naslepo, teda niekoľko komponentov ktoré odpojila a vytiahla sa dali použiť už vážne iba ako náhradné diely a bez patričných nástrojov už nikdy nebudú správne fungovať. Všetko to čo vytiahla ukladala do batoha. Práve sa jej podarilo vyloviť fľašu stlačenej plynnej zmesi ktorá pri zmiešaní s kyslíkom vytvorila gélovú bublinu pri katapultácií, keď sa jej do vysielačky na počítači ozval Viktor.
„Kapsula je prázdna, iba vysiela signál. Kde je ďalšia najbližšia?“

-

Regulus cítil na chrbte pohľady všetkých prítomných, poradcov a lordov, poväčšine nevýznamných pochlebovačov jeho matky. Tých získala na svoju stranu z vazalstva mocnejších lordov zo všemožných kráľovstiev, kniežatstiev a provincií, ako inak než prísľubom budúcej moci. Tento prísľub sa neukazoval ako planý. Kierton mal v súčasnosti späť čiastočne vydobyté, čiastočne vykúpené tri štvrtiny svojho bývalého územia a naviac niekoľko provinčných mestských štátov v rámci iných kráľovstiev a to všetko dokázala lady Selena bez toho aby proti sebe poštvala nejakú alianciu viacerých mocností súčasne. Hrala dlhú a opatrnú šachovú partiu ktorú začala prepadmi a vykrádaním pokladníc iných kráľovstiev a taktickou diplomaciou aj vojenskou taktikou. Zdalo sa, že zatiaľ sú všetci ochotný veriť, že sa iba snaží znovu zjednotiť Kierton. Prítomný boli ako inak aj generáli obnovenej Kiertonskej armády, teda až na jedného, v súčasnosti už arcivojvodu Kortasa ktorý práve kdesi v Daytirise plnil pre jeho matku špeciálnu úlohu. No najviac ho ale ťažil pohľad jeho matky samotnej. Doteraz ju nikdy nesklamal, ale vydrží mu to aj tentoraz? Na jeho bedrách ležali vysoké očakávania, najmä od jeho doteraz poslednej skúšky, kedy obstál v boji proti trom protivníkom naraz a nakoniec bol schopný odzbrojiť aj Kortasa samotného. Lady Selena poctivo a s vytrvalosťou budovala legendu svojho syna a jeho doterajšie hladké úspechy jej to nesmierne uľahčovali. Avšak zatiaľ ešte neokúsil vravu skutočného boja, vlastne ešte ani neprelial krv, ak nerátame zopár rozbitých nosov a rozťatých pier. Priamo pred Regulusom sedela jeho verná Flareen, uhľovo čierna na chrbte, na spodnej strane krídel a na bruchu hrajúca zmesou odtieňov žltej, oranžovej a červenej, ako oheň. V čeľustiach zvierala strachom absolútne ochromeného Cedrika, ktorý sa až doteraz s láskou staral o jej potreby, keď na to mladý princ kvôli učeniu alebo tréningu nemal čas. Napriek tomu však dračica pôsobila vyrovnane, až nevzrušeným dojmom. Regulus si bol ale istý, že prežíva rovnaký vnútorný rozpor ako on sám. Chystali sa predsa zavraždiť svojho priateľa. Ich doterajší život však práve k tomuto momentu smeroval už od chvíle kedy lady Selena prikázala Cedrikovi byť spoločníkom jednému aj druhému. Cedrik sa staral o Flareen a hrával sa s ešte maličkým Regulusom. Neskôr ho učil jazde na koni, streľbe z luku, stopovaniu zvery. Regulus ho niekoľko krát nechal zalietať si na Flareen, aj keď mal vždy pocit, že Cedrik z toho nie je veľmi nadšený a jeho ponuku prijal iba preto lebo pochádzala od neho. Jednoducho povedané Regulus, Flareen a Cedrik boli priateľmi. Toto mal byť test. Test pripravenosti Regulusa a Flareen na to čo má prísť. Na novú vojnu, na to, že Regulus má pomstiť svojho otca, na to, že sa nesmú zastaviť pred ničím ani pred vraždou priateľa či príbuzného, akým bol ich strýko Ignotus. Vrah jeho otca. Regulus sa raz, krátko obzrel ponad plece na svoju matku. Tá iba krátko prikývla majúc na tvári neutrálny výraz. Regulus tasil meč, ktorý dostal pred siedmimi rokmi na narodeniny ako darček. Kedysi to býval meč Grófa Ultena, muža ktorý pre seba zabral severo-východnú časť Kiertonu. Urobil krok smerom k Flareen a k Cedrikovi bezmocne visiacemu v objatí dračích čeľustí. Potom ešte jeden. Zatvoril oči aby sa vyhol Cedrikovmu pohľadu.
„Prosíííím!“
Zasipel muž. To už Regulusova paža robila príslušný výpad. Bodol rázne, ale krátko aby náhodou Cedrika neprebodol skrz a nejako neublížil aj Flareen. Hneď ako čepeľ z jeho tela vytiahol, Flareen si telo ešte stále nie celkom mŕtveho muža trhnutím hlavy nadhodila tak aby sa jej lepšie posunul v tlame a prehryzla jeho telo na polovicu aby začala prežúvať torzo. Regulus počul ako sa za ním spustil potlesk a oslavné výkriky. Otvoril oči a chvíľu ktorá sa zdala ako večnosť hľadel na zakrvavenú čepeľ.
„Prepáč.“
Zašepkal Regulus veľmi, veľmi potichu.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Radian Erechtenion

avatar

Počet príspevkov : 30
Points : 38
Join date : 23.05.2014
Bydlisko : Nurusinin

OdoslaťPredmet: Re: Spoločný sci-fi & fantasy príbeh   Pi december 16, 2016 7:21 pm

Jeho vesmírna loď , alebo teda tretina, ktorá sa roztrhla pri anomálii nakoniec nespôsobil až tak veľké škody, rozpadol sa a popri tom spálil cca 1500 km štvorcový na opačnej strane planéty. V podstate ohromná zápalná puma, miestny však eventuálne objavia bohaté nálezisko ťažkých platinových kovov.


,,Tak to je úplne skvelé ! Pasívne čidlo ukazuje veľké prt ! Nič ale len pošahaný radiový signál ,"
Z modulu vybral núdzový proviant.

,,Gala corp vy namydlené hovada" núdzový proviant bol len z tretiny pre kryonikov. Zdá, že to bolo príliš nóbl aby všade boli aj zásoby pre ľudí z nižšou teplotou tela.

,,Kde teraz pôjdem ? " uvažoval .
,,Musí tu byť niekde civilizácia." poznamenal len pre seba kyslo.

,,Parazený zapadákov !" zreval . Mal to v prdeli. Jeho kryokinetické schopnosti by mu pomohli proti miestnej faune.

,,Dobre, ukľudni sa " odel mu ukazoval, že jeho nominálna teplota stúpla od stresu na závratných -35.

,,Kde budú rieky tam bude život, ktorý bude vedieť aj niečo viac než, že som narušiteľ jeho teritória."

Nemal sken nemal vlastne nič. Vonkajšie čidla záchranného modulu zničilo emp sekundárneho výbuchu, ktorý dopomohol vraku jeho lodi na povrch planéty. vlastne žasol, že mu prežilo to jedna pasívne čidlo.
V celku sa mu to tu páčilo ako cestovateľská destinácie, keby nemal raketoplán.
Prichádzala noc. A nakoľko mu mu to pridalo adekvátne proste sa vyvalil do snehu pod strom. Ten sa netopil, lebo jeho telo bolo hlboko pod bodom topenia.
Než zaspal skúsil naplánovať cestu. Musí niekde k horám alebo k ich úpätiam. Možno tam nájde ťažobné kolónie. strašne ho zaujímalo, či je pustá planéta alebo čo to vlastne je .
,,Sprostá planéta," odvrkol len tak z princípu a šiel spať.

Uprostred noci ho zobudila víchrica. Nieže by mu bola zima ale ani Kryokinetik nemá rád, keď mu na chrbát fúka. je to proste nepríjemný pocit.

Znechutene sa odhodlal prerobil kopu snehu, ktorú narúcal na kopu na improvzované ľadové iglu. Podlahu si vystlal čistým snehom a uložil sa spať.
,,Sprostá planéta" v duchu si vybavil majora condiho.
,,Major, každý raz kedy prekľajem túto planétu pijete na mňa pol deci," zatvoril oči a spal.


- random postava Postava pri tej vražde-
Pozícia veliteľskej telesnej stráže bola prestížna a jeho veliteľ bol tým tipom. Trochu sa zhrozil, keď videl vraždu, ktorá bola spáchaná ale preniesol sa cez to nenechal na sebe ani svojom tele poznať jedinú zmenu.

Ráno bolo proste ráno.
,,No len počkaj ja z tebov zatočím," zovretou päsťou .
,,Skontroloval pasívne číslo a šokovalo ho čo uvidel, niekto prešiel okolie skenom,"
,,A mohol byť kde koľ vek.. "
,,No to je úžas."

,,Politika.." odfrkol si vzduchu pohrdlivo.



Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Margo1989



Počet príspevkov : 4
Points : 4
Join date : 14.09.2016

OdoslaťPredmet: Re: Spoločný sci-fi & fantasy príbeh   Pi december 30, 2016 5:03 pm

­­­­­***
Blackback se otřasla zimou i když ji až takova zima nebyla. To ano...bolela ji řezna rana  na předni tlapě, kterou obdržela když zautočila na jednoho z ozbrojenych domorodcu.
Ale vic jak zraněni...ji trapila ztrata a strach.

Chakata se rozhledla po okoli. Minula pohledem vuz plny mrtvol a zaměřila se na velkou kovovou klec ve ktere se nachazela, na voze taženym něčim, co připominalo pozemske koně jen měli kopyta rozdělena do tři časti a na hlavě měli něco co připominalo zakrněly roh. V jeji kleci se nachazelo velke množstvi uvězněnych domorodcu. Bez brněni, špinavi, zakrvaceni. Někteři byli zraněni.
A pak jeji pohled padl na Viktora, nachazejiciho se v dalšim, jedoucim voze vedle nich. Byl konečně vzhuru. Opiral se zadama o klec, rukou držel krvacejici rameno a v jeho jinak chladné, až přiliš blede tvaři nebylo vidět absolutně nic, žadna bolest ani utrpeni. Jen slzy svevolně tekouci z oči prozrazovali jak se citi.
Blackback polkla knedlik v krku a snažila si v hlavě přehrat udalosti poslednich čtyři a dvaceti hodin.

---
Pamatovala si jak ji Viktor přes vysilačku oznamil, že našel Margo a jedno male překvapeni.
Když BlackBack, cela šťastna, dorazila na misto určeni. Z maleho překvapeni vylezla Těžka Bojova Jednotka s Umělou inteligenci. A ještě přesněji Ares Nebiuma, mechanoid a vrah, ktereho dva harfarianšti policajti převaželi z přechodneho vězeni nachazejiciho se na vesmirne stanici Lumina Azure do vězeni přisneho režimu v okrajove časti galaxii Harfaria. Chakatě tehdy i usměv z tvaře zmizel. Jak byla nadšena, že uvidi svou malou kamaradku, tak teď byla znepokojena.
Kyneth na T.B.M. miřil svym desonatorem a prosil Margo vzdalit se od těžce poškozeneho mechanoida.
Margo však mechanickeho muže kryla svym tělem a přesvědčovala Viktora o opaku.
Řikala, že ať byl robot čimkoliv předtim, už takovy neni.
Když se Blackback Arese zeptala na jeho vzpominky a na to co se stalo. Mechanoid zpočatku ani nereagoval na jmeno, kterym jej oslovila. A pote i vubec sdělil, že jeho vzpominky sahaji jen k momentu, kdy se dostal z hybernačni jednotky. Chakata viděla jak tehdy kyneth zavahal.
Nakonec jej donutilo sklonit zbraň i ten fakt. Že T.B.M odtahl od sebe Margo na bok aby ji čistě nahodou desonator nezasahl a prohlasil ať Viktor děla co uzna za vhodne. Pokud jej považuje za hrozbu. Ať tuto hrozbu tedy odstrani.
Mlada divka se tehdy rozplakala a prohlasila, že robota potřebuji. Že v okoli jsou nějaka šeda monstra, žerouci lidi a že je jich hodně. A "sila navic" jen zlepši jejich šance na přežiti.
Kyneth ji nakonec dal za  pravdu.

Tehdy se Blackback neudržela a rozběhla se k Margo. Pevně a se slzama obejmula divenku, kterou znala posledni čtyři roky, kdy pracovala jako inženyr na Lumině Azuře. Kynethka se usmivala a hladila chakatu po vlasech a zadech.
Ještě teď si Black pamatovala na ten přijemny pocit, kdy jemna ručka ji chlacholila a ujišťovala, že je a bude všechno vpořadku. Vzpomněla si i na to jak se lekla, když v divči hrudi uslyšela jen jedno srdce.
Divka ji se smichem ujistila, že je všechno v cajku, že to druhe bude aktivni, až dospěje.

Pote si chakata pamatovala jak se dohodli na tom kam dal zamiři a co budou dělat.
Kyneth sdělil, že když byl ve vzduchu a hledal někoho kdo by přežil. Viděl uměle vytvořenou cestu a v dalce u nějakeho skalnateho uboči dym...vychazejici nejspiš z nějakeho obydli.
Všichni se dohodli, že zezačatku si zajisti bezpečny přistřešek. A pak podle možnosti budou pokračovat v patrani po ostatnich.

A tak vyrazili k cestě. Šli několik hodin, T.B.M. určoval směr a nesl Margo v naruči, zamotanou v bile kožešině.
Za nim kračel Viktor a Black, ktera si s nim povidala. Těsně předtim než dorazit k cestě.Chakata si všimla, že Ares začal zpomalovat a nakonec se zastavil uplně. Postavil divku na zem a sam se usadil a opřel se o strom.
"Co se děje?" Zeptal se jej Viktor a přičupnul si k němu.
Mechanoid skryl brněni. Black se mu podivala na tělo. "Zraněni" byla rozsahla. Bylo vidět, že v některych ranach  probihaji samoopravy.
"Muj zdroj energie je poškozen. Me nanoboty jej nejsou schopne opravit dokud bude aktivni."
"Potřebuješ na nějakou dobu jiny zdroj." Podotkla chakata zcela očividny fakt.
Mechanoid potvrdil. Viktor se zamračil a chvili uvažoval jestli se ma vzdat zbrani kvuli vražedne plechovce.
"Co zdroje z našich zbrani?" Zeptal se a vzal svuj desonator i Blackin ručny blaster. Vytahl z nich energeticke članky a podal mu je.
T.B.M přitakal a začal je za pomoci chakaty namontovavat k mistu tomu určenemu. Předtim než přešel do hybernačniho stavu, oznamil.
"Vzhledem k objemu nahradni energie a velikosti poškozeni. Oprava hlavni energeticke jednotky bude trvat 12 h 10 min 30 sec."
"Nemužeme na tebe čekat tak dlouho. Pokud je pravda o těch šedych potvorach. Budeme se muset co nejbliž dostat k tomu mistu, ze ktereho vychazel dym."
"Rozumim."
"My tě skryjem tady těmi větvemi jehličnanu. Až budeš hotov, najdeš nas podle meho naramku. Zaznamenavaš impuls?"
"Ano."
"Tak tedy, dejme se do toho."

Pote co tak udělali. Po kratke době vyšli na skutečnou  cestu. Byla misty  rozbahněna, ale už na ni ležel snih a byla lehce namrzla. Jakoby ji před nějakou dobou prochazelo velke množstvi lidi a zviřat.

Black si pamatovala jak šli dalšich několik hodin, než těsně před zapadem slunce narazili na větši skupinu ozbrojenych lidi. Viktor se k nim nechtěl přibližovat přiliš blizko a tak je trojice pozorovala z povzdali. Schovana v keřich. Pak kyneth uslyšel pohyb za sebou. Byli to dalši ozbrojenci miřici na ně luky a meči.
Pak se to  všechno odehralo tak strašně rychle. Ozbrojenci na trojici napadli. Viktor s  nima začal bojovat. V boji sebral napadajicimu meč a zautočil na ostatni.
Chakata byla inženyr a ne bojovnik. Chtěla mu pomoct ale nevěděla jak. Margo byla promrzla, sotva se držela na nohou. Kožešinu měla někym strženou. Ti co na divky zautočili, Black se pokusila zadnima nohama odkopnout. Pak se za napadajici vzal Viktor a odvedl nepřitelovu pozornost znovu na sebe.
V jeden moment se zdalo, že ma Viktor i přes velkou přesilu navrch.  Rychle zlikvidoval lučišniky a vypadalo to, že zvitězi. Když Blackback zaznamenala u sebe zvlaštni pohyb. Kynethka ji v jeden moment drtivě sevřela ruku.
Pak chakata pamatovala jen na zdrceny Viktoruv vykřik. A ostři meče trčici z divčine hrudi. A nějakeho velkeho chlapka stojiciho za ni a usmivajiciho se.
Kolem Blackback v ten moment jakoby všechno ztichlo. Viděla jen jak Viktorovi projela ramenem dyka, když se snažil rozběhnout k divkam a pak jej někdo ze zadu praštil po hlavě.

Chakata zuřila. Chtěla zautočit. Ale objevil se nějaky dalši člověk, měl jine oblečeni než ostatni. Opasane černe roucho a hrudni střibrny plat a dlouhou tyč. Zastavil ozbrojence od dalšiho utoku a s povyšenym usměvem jen pronesl par slov. Blackback se v ten moment zatmělo před očima a už o sobě nevěděla.

***
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
GirappAWt

avatar

Počet príspevkov : 12
Points : 20
Join date : 15.06.2014
Age : 28

OdoslaťPredmet: Re: Spoločný sci-fi & fantasy príbeh   Po február 27, 2017 8:43 pm

Ozvalo sa búšenie na bránu. Nebolo to však ako keď niekto klope aby mu otvorili, skôr ako keby sa ju pokúšal vylomiť. Odolala asi trom úderom, než drevená závora najskôr praskla a s posledným štvrtým úderom sa rozletela. Do mramorových priestorov Daytiriskej knižnice, doplnených dobrou vyše stovkou políc, plných zvytkov a v koži viazaných kníh sa nahrnula garda najlepšej jednotky Kiertonu, vedená samotným arcivojvodom Kortasom. Muži boli odený do kombinácie relatívne ľahkých krúžkových brnení s čiernymi koženými hrudnými plátmi. Napriek tomu, že učenci, knihovníci aj bežný návštevníci knižnice najskôr ustupovali dozadu ako do knižnice ďalej prúdili vojaci, napokon sa zoradili naproti príchodzím ako keby sa s nimi už, už mali pustiť do boja. Každému, kto sa na nich pozrel však bolo jasné, že sa konfrontácie obávajú. Aj garda sa zoradila do štvorradu pred vchodom, no ďalej sa nikto z nich nepohol ani o krok. Nie bez veliteľovho rozkazu. Iba pevne zvierali hrušky svojich me ov a spoza svojich prilbíc hľadali na mužov a ženy zoradených oproti ním. Kortas sa postavil približne do prostriedku medzi ľudí a svojich mužov. "Viete kto som a viete prečo som tu." Začal arcivojvoda. "Vo svojich radoch predomnou ukrývate muža menom Agramon Tilanon. Ak mi ho tu a teraz vydáte, nikomu z Vás nijako neublížim." Vyhlásil a prešiel pohľadom prítomných. Počkal niekoľko sekúnd a keď nedostal odpoveď, iba sa otočil a vykročil k východu. Štvorrad jeho mužov sa rozostúpil, aby mohol prejsť, a keď bol za nimi, znova sa uzavrel. Dvadsať mužov ako jeden, naraz tasilo svoje zbrane. "Zádržte!" Ozvalo sa z úzadia. Arcivojvoda sa rázne zvrtol a vrátil sa späť pred svojich mužov, ktorý však zbrane zatiaľ nezložili. Civilistami sa dopredu pretlačil muž, priemernej výšky, hnedovlasý, aj keď sa už tu a tam začali objavovať náznaky sivej. Mal na sebe jednoduchý, béžový plášť ako všetci ostatný knihovníci v knižnici. "Ja som ten koho hľadáte!" Vyhlásil muž a jeho vystupovanie vyzeralo sebavedomo, napriek tomu, čomu čelil. "Títo ľudia ma chránili, pravda, ale ničím iným sa neprevinili. Nechajte ich ísť!" "Agramon, to nie!" Ozval sa na protest ktorýsi z jeho spolubratov. Agramon sa k nemu otočil. "Vedeli sme, že tento deň príde Falas. Celých sedemnásť rokov sme vedeli, že Kierton znova povstane a prídu si pre mňa. Vieš, že sa nezastavia pred ničím. Obeť kohokoľvek okrem mňa bude v tejto situácií úplne zbytočná." Nebolo to však tak, že by sa opätovnému vzostupu Kiertonu nikto nesnažil zabrániť. Ono to nešlo. Keďže dynastia Nyngol stále existovala, jej členovia mali stále legitímne právo na vládu nad Kiertonom, respektíve tým čo z neho zostalo. A lady Selena si pri znovu obnovovaní Kiertonských území počínala tak obozretne a s citom pre diplomaciu, že jednoducho nedala nikomu dostatočne obhájiteľnú zámienku na to aby proti nej zakročil silou. Celý Marangar bol ale v súčasnosti už pripravený na to, že nevyhnutne vypukne vojna. "Všetci von!" Vydal Kortas jednoduchý rozkaz, na ktorý jeho vojaci zástrčili späť svoje zbrane a ľudia pomaly začali opúšťať knižnicu, až tam zostali iba Kortas, jeho garda a Agramon. "A teraz sa porozprávame o proroctve o hviezdnych ľuďoch spred sedemnástich rokov, náva'valachl."
-
Crispin si stiahol kapucňu hlbšie do tváre, ktorá už tiež javila známky uplynulého času, aby sa tak chránil pred ostrím, ľadovým vetrom, ktorý v týchto končinách pofukoval. Jeho tyrkysový plášť sa mu za chrbtom trepotal ako prápor kráľovského vojska. Svojim spôsobom tomu aj bolo tak. Od chvíle, kedy dosníval svoj posledný prorocký sen sa Crispin pohrúžil do štúdií mágie. A jeho plášť, bol teraz znamením, jeho doterajších dosiahnutých úspechov. Stal sa mágom, síce nie nejako zvlášť významným, vysokopostaveným, či mocným, no nebol ani jedným zo šarlatánov, predvádzajúcich lacné triky pre pobavenie davu počas mestských trhov. Rozhliadol sa okolo seba, no všade kam jeho oči dovideli sa rozprestierala iba zasnežená pláň. Kone, ktoré viedol za sebou sa otriasali a fŕkali. Ani im toto počasie nebolo príjemné. Napriek tomu, že ubehlo už sedemnásť rokov, svoju víziu o mieste z ktorého majú neznáme bytosti z iného sveta, ako ich vtedy nazval, prísť, si pamätal veľmi jasne. Mali by byť niekde tu, alebo sa zmýlil? Je tu priskoro? Alebo neskoro? Tieto otázky ho hrýzli v mysli, zatiaľ čo pátral po akejkoľvek stope. Zastal pred veľkou kopov snehu. Jej až podozrivo pravidelný tvar upútal jeho pozornosť. Pustil uzdy, spoliehajúc sa iba na šťastie, že kone nič nevyplaší a nerozutekajú sa mu a pristúpil ku kope bližšie. Odhrnul sneh rukou v koženej rukavici až kým nenarazil na pevný, hladký povrch. Kopa snehu skrývala zvláštny, čierny kameň, či skôr balvan. Crispin si rukavicu sňal a prešiel po nezvyčajne hladkom povrchu rukou, zavrel oči a spomínal. Potom zašepkal niekoľko slov. Odrazu sa sneh na istých miestach začal topiť. Topiace sa miesta až nápadne pripomínali odtlačky nôh, či skôr tláp veľkej mačkovitej šelmy. Mačkovitý kríženec, usmial sa Crispin. Vzal skupinku koní opäť za uzdy a vydal sa po stopách, ktoré kúzlom v snehu odkryl.
-
T. B. M. dokončil opravy hlavného zdroja. Kým nedošlo k obnoveniu jeho funkčnosti bol mechanoid po celý čas v standby móde a jediné čo okrem vlastných opráv vykonával boli pulzné skeny pohybu jeho okolia do dvesto metrov. Bol by okamžite informovaný ak by sa k nemu na danú vzdialenosť priblížilo čokoľvek väčšie ako pes. Taký prípad sa však za celých, niečo vyše dvanásť hodín nevyskytol. Postavil sa na nohy a niekoľko sekúnd iba bez pohnutia stál, vykonávajúc sebaanalýzu. Vyhodnotil, že za daný čas, za ktorý prebiehali jeho sebaopravy sa mu podarilo obnoviť jeho celkovú funkčnosť na 72%. Po vyhodnotení opäť odhalil svoje brnenie, ktorého časti fungovali zároveň ako solárne panely, až na oveľa väčšiu odolnosť, než bežne solárne panely mávajú, aby čo najrýchlejšie doplnil zásoby energie, v už zaplátanom zdroji. Potom spustil vyhľadávanie signálu z Viktorovho počítača. Bežný skenovací rozsah však nepriniesol žiaden výsledok. Musel ho až takmer trojnásobne zväčšiť aby ho zachytil. Skupina bez neho urazila väčšiu vzdialenosť než predpokladal, že peši zvládnu za daný čas. Muselo sa im podariť zaobstarať si nejaký dopravný prostriedok. T. B. M. však neostávalo nič iné, než sa pustiť za nimi na pešo, optimálne vypočítanou trasou podľa skenov okolia. Aj tak mu však bude trvať minimálne ďalších dvanásť hodín, kým skupinu dostihne a aj to len za predpokladu, že si Viktor, Blackback a Margo urobia prestávku na odpočinok.
-
Viktor nedokázal spustiť oči z povozu tiel ktorý sa viezol priamo pred vozom v ktorom bol väzňom on. Nemohol prestať myslieť na to, že niekde medzi tou hromadou tiel leží aj Margo.
„Sprostá plechovka!“
Pomyslel si. Mal mu do hrude vypáliť dieru desonátorom, Black by potom z jeho tela vyrabovala čokoľvek použiteľné a mali ísť a vymyslieť spôsob ako sa z tejto planéty dostanú, a nie mrhať energetickými článkami zbraní na toho vraha. Viktor nebol jeden z tých ktorý by spochybňovali rozkazy, ale za týchto okolností nechápal, prečo toho mechanoida proste neroztavili v nejakej peci a z jeho súčastí nevyrobili karosériu nejakého vznášadla alebo čosi podobné. Prečo ho väznili a prečo ho už dávno neuväznili vo väznici Z'ktran, ale miesto toho na Lumine. Keby tak počas tej šarvátky mal po ruke svoj desonátor a Black blaster... Vedel, že klame sám seba. Tie zbrane by neboli až tak veľkým rozdielom. Iste, vďaka nim by zabil možno o piatich, šiestich útočníkov viac, ale bolo mu jasné, že by to nestačilo. Najmä potom čo uvidel sprievod tejto karavány. Napadlo ho, že ten prekliaty šrot by sa už asi mal aj prebrať. Skontroloval časovač na počítači a zistil, že časomiera už stihla uplynúť. Dorazí sem a... čo potom? Pohľadom vyhľadal Blackback v neďaleko idúcom voze.
„Potom dokončiť misiu, ako obvykle.“
Pomyslel si keď v ňom opäť pomaly začal víťaziť zmysel pre povinnosť.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Margo1989



Počet príspevkov : 4
Points : 4
Join date : 14.09.2016

OdoslaťPredmet: Re: Spoločný sci-fi & fantasy príbeh   St júl 05, 2017 5:01 pm

Ale jakou misi, žadnou misi neměli. Už ne. Zřitili se na tuto planetu. Neznamo proč. Když odletali, bylo vše v pořadku.
Viktorove oči znovu skončily na voze mrtvol. Bylo to nespravedlivé. Tento svět je kruty, kruty ke slabym a nevinnym.
"Margo." Zašeptal. A jeho veškery elan se vyčerpal. Sklouzl pohledem k mladikovi, ktery z něj nespustil oči, od chvile co se Viktor vzbudil. Byl na druhem konci klece. Měl bloňdate, kratke vlasy, zakryvajici mu uši a spadajici mu do velkych zelenych oči. Jemny, kulaty obličej s vysokymi licnimi kostmi pokryvala krev. I přes veškerou špinu zeminy a krve, bylo vidět, že svou krasou se vyrovna i kynethum. Něco pronesl muži se špičatymi uši vedle sebe. Ten se jen zamračil, ale pokyval hlavou.

Viktor jim nerozuměl. Domorody jazyk pro něj prozatim zustaval tajemstvim.
Kynethova pozornost, stejně jako i ostatnich vězňu se obratila k přibližujici se stavbě. Někdo při pohledu na ni zoufale zastenal.
Byla to pevnost nebo spiš hrad s čtyřmi hradebnima věžima. Temny, nepřijemny, zapachjici krvi a smrti.
Čim bliž se přibližovali ke stavbě, tim lepe šly rozeznat hlavy na kopich po stranach blatěne cesty, zabodnute na tenkych kulech. Byla jich spousta a některe byly nejspiš čerstvě useknute, odkopavala z nich ještě krev, hlavně z těch blizko spuštěneho, dřevěneho padaciho mostu s kovovou branou.


Když jejich vozy projely branou na široke nadvoři. Vězni ani neměli čas se rozhlednout. Bradaty velitel černě odětych ozbrojencu dal rozkaz. A už je kopěmi vyhaněli ven z kleci.
Pokud někdo protestoval, bylo to posledni, co kdy ve svem životě udělal.

Blackback vykřikla Viktorove jmeno, když ji tahali z vozu.
Ale ten byl ve stejne situaci. Najednou všichni vězni dřepěli na kolenou uprostřed nadvoři oboklopeni vojaky.
Kyneth měl znovu přiležitost vidět bradateho veliciho. Toho jenž zabil mladičkou kynethku. Teď už nebyl spoře oblečen v dlouhe, černe košili, jak ho viděl naposled. Ale měl na sobě brněni a tlustou bilou kožešinu, ktera patřila Margo. U pasu mu visel jednoručni meč. Měl tři hluboke jizvy na jedne tvaři a znovu se doširoka usmival.
Jednou ti ten usměv svymi drapy rozšiřim od ucha k uchu. Pomyslel si chladně Viktor.
Bradač se přestal křenit a ustoupil, za nim se objevil muž oděny v černem rouchu se střibrnym hrudnim platem a dlouhou tyči v prave ruce.
(Nejspiš se představil jako Culazar (Kulazar the harvester). )
Povyšenym pohledem plnym nadřazenosti si prohlednul ulovek. Pronesl par slov jasnym hlasem k vězňum a pohrdavě se rozesmal. Pote vydal rozkaz a par vězňu skončilo mrtvymi na zemi. Pote pokračoval ve svem lamentovani.
Někdo, klečici vedle Viktora, se pohnul. Ten jej však chytl za zapěsti a prudce jej strhnul zpět. Nevěděl proč to udělal. Reflex, možna?
Byl to ten blonďaty kluk. Kynethovi došlo, že jeden z těch zabitych byl nejspiš jeho společnik.
"Uklidni se." Pronesl tiše v zpěvave kynethštině. Věděl, že mu nebude rozumět, ale jeho dvojity hlas kluka zaujal natolik, že se doopravdy utišil a podival se na něj.
Jejich pohledy se setkaly. Muže znovu udivilo jak velké, hluboké, zelené oči kluk ma.
***
Culazar si užival sve moci nad těmito otroky. Těšil se z toho, že těm na nic nehodicim se ubožakum muže ubližovat. Představa toho jak na nich děla sve pokusy jej dovaděla pomalu až k sebeukojeni. Tolik otroku! No neni to nadhera!!!
Jeho den by byl perfektni, kdyby se s nim nespojil jeho pan...

Ucitil zname bolestive škrabani na jeho mysl tou drači mrchou Flareen. Musel se chtě nechtě podvolit.
Protočil oči v sloup a otevřel mysl.
"Co si přeješ, ma pani?
"Muj jezdec, Regulus chce. Aby sssi hledal ty jenž se odlišuji od ossstatnich. Bytosti z jineho sssvěta."
"Myslite, ty jenž podle pověsti maji přiletět na křidlech fenixe? Ale jak je poznam, ma pani?"
"To už je na tobě hlupaku, ale pokud je najdeš, předaš je žive našemu panovi Regulovi. Je to jasne, nekromante?"
"Ano, ma pani." Posledni slova nelibosti zasyčel nahlas. Spojeni se ukončilo a nekromant se rozhledl po okoli. Jak to ma proboha udělat. A odpověď se mu vmetla přimo do tvaře.
Usmal se.

Bradaty general Alvaro se při pohledu na Culazaruv samoliby usměv se lehce otřasl. Pohled na šťastneho nekromanta byl poněkud děsivy.
"Rozkazy, muj pane?"
Osloveny se na něj podival a dlouhym, uzkym prstem ukazal na zvlaštniho tvora s čtyřma nohama zviřete a tělem kočiči ženy s dvěma rukama.
"Ji a pak toho v tom divnym oblečeni. Co svira toho kluka. A klidně i toho spratka. Vem je do hradni cely. A přistav straž. Taky zařiď ať mi připravi něco k večeři. Předtim než oznamim našemu panovi Regulovi o tom, že jsem našel bytosti z jineho světa, chci se v klidu najist."
"A co zbytek?"
"Vyber ty nejsilnější a dej je do mych kleci, pak si s nimi pohraju a zbytek hoď do jamy. Až se jeho vysost vrati s tou jeho mrchou. Dame tomu červovi nažrat.

***

Blackback se znepokojeně divala na Viktora. Přešlapovala z tlapy na tlapu a mnula si pruh utržene latky z trička v rukach. Kyneth seděl bledy na zemi opřeny o zeď hradni cely. Držel si krvajici ranu. Kluk, ktery vedle něj klečel, mu par krat přiložil ruce na zraněni, ale nic se nestalo a tak zmateny blonďaček obratil pohled na chakatu. Něco na ni mluvil, ale ona mu nerozuměla. Mrzelo ji, že jim sebrali věci.
Stale nerozhodna co ma dělat. Přisedla si ke kynethovi a přiložila mu latku na rameno.
"Viktore, co se děje, proč se ti rana nehoji?"
Muž přiotevřel oči. Na jeho bledych rtech zahral kratky usměv.
"Čepel, ktera zabila Margo..." Odmlčel se. Chakata přimo citila fyzickou bolest z nahleho navalu smutnych emoci, ktera proběhla za chladnou maskou v kynethově tvaři. "...A nebo ta co mě zranila, je z Andělskeho střibra. Všechny jejich zatracene zbraně jsou z tohoto kovu. Ma regenerace nezvlada hojeni a ani infekci, ktera se mi dostala do těla." Odmlčel se, vypadalo to, že ma horečku. Blonďak si taky urval kus latky a utřel jim Viktorovo vysoké, spocene čelo.
Muž se z ničeho nic kratce rozesmal. A když se ukldnil, klidnym hlasem pronesl. Spiš pro sebe než pro obecenstvo.
"Jedina věc, ktera kynethy muže zabit a je tady uplně všude."

Mladik něco pronesl. Když viděl, že nikdo mu nerozumi. Rozčilil se. Pote z ničeho nic vyskočil na nohy a chytl dlaněmi chakatu za hlavu. Pote ji vlepil dlouhy polibek. Blackback ani nestihla zareagovat. Zatočila se ji hlava a musela na chvili zavřit oči, když je znovu otevřela viděla jak to same děla Viktorovi!"
"...musite mi rozumět! Teď už mi musite....rozumět!" Zoufal mladik.
A i v pravdu chakata porozuměla.
"Ja chapu, co řikaš!" Vykřikla chakata překvapeně a srdce ji bušilo o stošest. Mladik se zaradoval.
"Pokusil jsem se na vašeho přitele použit kouzlo hojeni, ale na něj nefunguje a ani kouzlo řeči!"
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Sponsored content




OdoslaťPredmet: Re: Spoločný sci-fi & fantasy príbeh   

Návrat hore Goto down
 
Spoločný sci-fi & fantasy príbeh
Návrat hore 
Strana 1 z 1

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
Yontalcaron-2 :: Kapitoly-
Prejdi na: