Taká menšia RPG (Role Playing Game) pre všetkých kreatívnych ľudí so štipkou fantázie a nevyplnenou kopou voľného času.
 
DomovCalendarFAQHľadaťZoznam užívateľovUžívateľské skupinyRegistráciaPrihlásenie

Share | 
 

 Mesto - Na meste činu

Goto down 
AutorSpráva
Radian Erechtenion

avatar

Počet príspevkov : 30
Points : 38
Join date : 23.05.2014
Bydlisko : Nurusinin

OdoslaťPredmet: Mesto - Na meste činu   Po máj 26, 2014 5:51 pm

Dywin
Bolo pekný a úplne bezpredmetný deň. Ulica bol pomerne pohľadná. Pred slávnosťami ich upratali od neporiadku. Našiel som si slušný podnik a venoval som sa slávnostnej listine, ktorú mal dostať dôstojník mestskej stráže. Bolo to dobrá prácička.
Spoločnosť mi robila flaša Baltinskej pálenky. Bola priehľadná, číra a jemná. K tomu garnáty na ananasovej omáčke. Jedol som samozrejme s príborom.

A tak som si písal, keď sa to zbehlo. Zvedavo som to pozoroval.
,,Všetky tie veci vyzerajú lahodne," to bolo nutné podotknúť.
Šokujúce veci však len prišli.
,,Oh, plameňomety, tomu sa povie štýl. Brutálne a nutné poznamenať, škoda tých lahôdok,"
Chcel siahnuť po kuši ako sa priblížili zlodeji. Na stôl vedľa listiny položili veľký balík.
,,Za vaše mlčanie," a potom odišli.
Musel som sa smiať. Bol to srdečný smiech od srdca, veď uplácali ho sladkosťami.
,,Ach, bodaj by viac dospelých volilo takéto metódy," myslel, ako zotieral slzy radosti z očí.
Nugát bol vinikajúci a lahodný.
Zodvihol pohár s pálenkou a ukázal smerom na radnicu,
,,Na vaše zdravie, radná, na vaše zdravie!" a chichotal sa ďalej.
Takouto rýchlosťou to nedokončí nikdy. A znovu prepukol smiechom.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Nika



Počet príspevkov : 26
Points : 30
Join date : 21.05.2014

OdoslaťPredmet: Mesto- Na meste činu   St jún 11, 2014 12:22 pm

Daeron

„Vylepšený zámek,“ mručím potichu, když se mi v zámku láme drátek, kterým jdou snadno odemykat zavřené dveře. Začíná se to stávat čím dál tím častěji- je to otrava, když jedny debilní dveře odemykáte pět minut místo půl minuty. Musím ale říct, že je to alespoň trochu zajímavější. Není už tak snadné prostě naběhnout do domu, vzít, co je třeba a zase vypadnout.
Majitelé domu jsou v práci, máme dost času. To ale neznamená, že se tu chci zdržovat. Odtahuju se od dveří a schovávám zlomený drát do kapsy. Sarris bere situaci do svých rukou a bez milosti dveře vykopává. Mučednicky vzdychám. Víc rámusu už udělat nemůžeme, na druhou stranu bychom se tam jinak nedostali.
Vcházíme do velké a prostorné ložnice. U každé stěny je několik skříní a spousta šuplíků, kde by mohly být ty šperky.
„Vezmi si levou stranu,“ říkám Sarris a ta jenom přikyvuje a začíná prohrabávat jednotlivé skříně. Já se pouští do druhé strany. Nejde nám ani o to, aby majitelé nezjistili, že jsme tady byli. To je nám jedno. Jde o to, aby nás nikdo neviděl. Pak by nám totiž na kůži přišili většinou krádeží a vražd ve městě za posledních několik let. A to bychom určitě nepřežili.
Vyhazuju první šuplík a druhý. Samé oblečení, které rychle prohledávám. Lidé jsou ve schovávání věcí přeborníci. Někdy máme co dělat, abychom určitou věc vůbec našli, a někdy nám ji strčí přímo pod nos. Dneska musíme hledat.
Soustředím se na hledání šperků a peněz, že si ani pořádně nevšímám, co se děje na ulici. Zarážím se a přestávám prohledávat.
„Sarris, koukej,“ pokoukám ji, aby se taky podívala z menšího okna.
Sleduju několik vozů na ulici. Na první pohled nejde pořádně poznat, co na nich je naložené, na druhý to ovšem poznat je. Snad nějaké sladkosti, nebo co. A kolem vozů se pohybují postavy. Dvě menší postavy, zahalené do starých hadrů, které určitě smrdí na sto honů. Nevidím jim do tváře, každopádně se nestačím divit tomu, co dělají. V rukách drží lihové plamenomety a taví všechny sladkosti, které jsou na vozech. Hodně jich nejspíš ukradli, vozy totiž nejsou zcela naplněné.
„Našla si něco?“ zajímám se. Sestra jenom kroutí hlavou. „Asi bychom měli vypadnout, za chvíli tady bude městská stráž. Vrátíme se v noci, nebo zítra.“
„Fajn,“ dostává se mi souhlasu. Co nejrychleji opouštíme dům.
Nejsme srabi. Jenomže ani já, ani Sarris nemáme zájem o to, dostat se do rukou právě městské stráži. Byl by to rychlý proces. Proto raději mizíme. Chlap, co si objednal krádež šperků majitele zdejšího domu, bude muset počkat. Málo kdy se stane, že by se krádež nepovedla, každopádně nám nemůže nic vyčítat. A ani nebude, Sarris by mu to dala pořádně sežrat, tím jsem si jistý.
Vycházíme z domu. Jedna z postav rychle trhá hlavou, abych jí neviděl do tváře. Viděla nás vycházet z domu, ale majitelé sami zjistí, že se jim do baráku někdo vloupal. Na to svědectví… kohosi nepotřebují.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi http://www.tygr13.blog.cz
Karra

avatar

Počet príspevkov : 24
Points : 28
Join date : 21.05.2014
Age : 18
Bydlisko : PP

OdoslaťPredmet: Mesto- Na meste činu   St jún 11, 2014 1:33 pm

Sarris

Lúpež domu sa nám s bratom trochu nevydarila. Bola som trochu sklamaná a nahnevaná, že práve teraz bolo na uliciach toľko nepokoja a ruchu. Vdychovala a vydychovala som vzduch a bežala som vedľa brata. *Mali by sme sa tam vrátiť* pomyslela som si a zastavila som. Ale tak, aby nás nikto nevidel. Daeron zastal tiež a hľadel na mňa. ,,Daeron, zaujíma ma, čo sa tam stalo. Poďme sa vrátiť." navrhla som, aj keď som vedela, že to nebude dobrý nápad, pretože keby odhalil niekto našu identitu, tak by sme skončili s krádežami, vraždami a všetkým ostatným. ,,Viem, blbý nápad, ale aspoň sa tam pozrime, na chvíľu." poprosila som ho a kývla som smerom, kde na ulici stáli vozy so sladkosťami a strážnici s plameňometmi. *Bude to nebezpečné, ale je to zaujímavé, kto to mohol urobiť? Veď ja a Daeron väčšinou robíme takúto "prácu".* premýšľala som a to som si všimla Daeronov pohľad.
Bledú kapucňu, ktorú som mala prehodenú cez hlavu som zhodila a voľne sa mi spustila po pleciach. Načuchrala som si vlasy a obrátila som sa, že vykročím k vozom a trochu sa tam poobzerám. Všimla som si postavu, ktorá na nás hľadela. Zagánila som na ňu, alebo skôr na neho. Výstražne som chytila nôž, aby sa rýchlo otočil a upaľoval preč, inač by si to odskákal. ,,Ideš teda, braček?" opýtala som sa, ale stále som pozerala za odchádzajúcou postavou muža. ,,A potom pre nás mám ďalšiu objednávku, tak ju môžme zariadiť." navrhla som a odtrhla som pohľad z mužovho chrbáta a presunula som ho na Daerona.
Poobzerala som sa okolo seba a nevidela som veľa ľudí a tých pár osôb, čo boli na ulici rýchlo vchádzali do svojich domov a silno za sebou zavierali dvere. Pokývala som hlavou a váhu som preniesla na pravú nohu.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Nika



Počet príspevkov : 26
Points : 30
Join date : 21.05.2014

OdoslaťPredmet: Město- Na místě činu   St jún 11, 2014 2:45 pm

Daeron

„Fajn, půjdeme se podívat,“ přikyvuju souhlasně. Sice si také myslím, že je to blbost, ale zvědavost u mě v tenhle moment převažuje, stejně jako u Sarris. Přemýšlím o tom, že něco jako krádež bych čekal ode mě a Sarris. Sice jsme nikdy nedostali objednávku k tomu, abychom ukradli sladkosti a nejspíš bych to ani nevzal, kdyby dost nezaplatili… přijde mi to prostě směšné, ale na druhou stranu i zvláštní. Ti, co to ukradli a znehodnotili zbytek, chtěl nejspíš naštvat toho, komu sladkosti měli patřit. Mám takové tušení, kdo si je mohl objednat.
„Další? Fajn, ale nejdřív bychom měli vyřídit tuhle. Vidím to na dnešní noc, nebo zítra hodně brzo ráno,“ přemýšlím a jdu vedle Sarris přímo do ulice, kde by měli být ty vozy. Jsou tam čtyři vozy, ale záhadné postavy menšího vzrůstu jsou pryč. Jenom ty vozy a tří centimetrová krusta roztavených sladkostí. Se Sarris přicházíme blíž.
Kolem už se sházejí první čumilové a já jenom čekám, když přiběhne i městská stráž.
„Mám chuť na sladký,“ říká mi Sarris potichu a ještě se přibližuje. Vůně zkaramelizovaného cukru se line celou ulicí a láká čím dál tím víc lidí, hlavně dětí. Rozhlížím se kolem sebe a sleduju Sarris. Je blíž, než ostatní lidi a já pomýšlím na to, že bychom měli vypadnout.
„Sarris,“ volám na ni a ukazuju, že bychom měli jít. Ale v tu samou chvíli se mezi lidmi objevuje několik členů městské stráže v čele s velitelem těchto velmi otravných lidí. Jeden z nich přichází až k Sarris a něco jí říká. Ona začíná zuřivě gestikulovat. Odpočítávám jenom vteřiny do chvíle, kdy se moje výbušná sestra nasere a jednu mu vrazí. Prodírám se mezi lidmi, kteří sledují dění mezi mou sestrou a strážníkem. Ostatní vojáci zatím prohledávají okolí vozů a pokouší se najít nějaké důkazy. Nikdo nejspíš pořádně neví, k čemu se schyluje. Strkám do nějakého staršího chlapa, abych se dostal až k sestře.
„O co jde?“ přerušuju vojáka a stoupám si vedle Sarris. Nemůžu se zbavit nepříjemného pocitu, kterým mám z pohledu velitele celé čety. Drží se zatím vzadu a nejspíš čeká, co se z celé situace nakonec vyvrbí.
„Vraťte se zpátky,“ vyštěkává na mě strážník a já se pokouším zachovat si vážnou tvář. Dál už si mě nevšímá a obrací se na sestru: „A vás poprosím, abyste šla se mnou.“
„Co udělala?“ ptám se dál.
„Byla zadržena na místě činu, je podezřelá z krádeže a znehodnocení zboží.“
„A důkazy jsou kde?!“ odfrkuje si Sarris a zatíná ruce v pěst.
„Slečno, nenuťte mě použít…“
„Neříkej mi slečno,“ vrčí sestra. Je to zlomek vteřiny, kdy se k ní natahuje s tím, že jí chytne za loket a nejspíš odvleče pryč. Ona se ale nenechává a dává mu pěstí rovnou do obličeje, až strážník vrávorá a má co dělat, aby neupadl. Je to jako když škrtnete sirkou u zápalné šňůry, která vede do sudu se střelným prachem. Za chvíli to tady vybouchne.
Strážník na Sarris pohlíží s vytřeštěnýma očima a hřbetem ruky si utírá krev, která mu vytéká z nosu.
„Hej!“ syčí Sarris. Obracím se. Sestru další strážník chytil zezadu a právě se jí pokouší nasadit pouta. I mě někdo čape za rameno, ale nenechávám se chytit. Vyškubávám se a mám v plánu jít sestře na pomoc, ale cestu mi zahrazuje samotný velitel čety a svýma očima mi dává najevo, že nemám šanci. Ale to už se dělo tolikrát a vždycky se nám povedlo utéct. Dneska mám ale špatný pocit, že přeci jenom skončím v poutech...
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi http://www.tygr13.blog.cz
Radian Erechtenion

avatar

Počet príspevkov : 30
Points : 38
Join date : 23.05.2014
Bydlisko : Nurusinin

OdoslaťPredmet: Re: Mesto - Na meste činu   Pi jún 13, 2014 12:05 am

Dywin:
Ešte chvíľu som sa nekontrolovateľne smial. Samozrejme, bežný ľud sa začínal zhromažďovať v nevídaných počtoch. Veď akoby nie.
,,Stavím sa, že nikto z nich v živote nevidel karamel, teda určite nie dve tony."
Pokračoval som vo svojej práci až ma upútala nezvyčajná dvojica. Musím povedať, že aj napriek zjavnej nezmeniteľnosti dokázali splývať s davom priam úžasne. Miestami, bolo problém sledovať ich. Určite si neželali aby ich zastavila mestská hliadka. Manželka radného bude nepríčetná od zlosti.

Celú krádež som videl ako na podnose a je evidentné, že tá dvojica sa dostáva do problémov.
Strážam samozrejme netrebalo veľa aby mylne ohodnotili situáciu. Rozhodol som sa intervenovať.

,,Pre nich? Nie to, určite nie. Vyzerali ako ľudia, čo dokážu byť oveľa nepríjmenjší ako by sa mohlo zdať." uvažoval som .
,,Ale rád by som aby moju listiny dostal človek a nie mŕtvola,"

Tak som rýchlo zbalil písacie potreby do vaku, zaplatil za veci a išiel niečo s tým urobiť.

,,Pán, kapitán, mňa poznáte, pracujem pod poverením radnice mesta a bol som svedkom krádeže a bez problémov vám to celé rozpoviem."
Bez okolkov som prvej stráži vtisol do rúk zvyšok nedojedeného nugátu rovno do náručia.
,,A vám by som odporúčal nerobiť prieky, toto by sme mali mať rýchlo za sebov,"
Ani som nevedel, prečo to robim.
,,Záchvat spravodlivosti? Asi. Ale nie, mám dobrú náladu a nugát bol fakt kráľovský."

Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Karra

avatar

Počet príspevkov : 24
Points : 28
Join date : 21.05.2014
Age : 18
Bydlisko : PP

OdoslaťPredmet: Re: Mesto - Na meste činu   Ne jún 15, 2014 6:44 pm

,,Čo? Nechajte ma na pokoji!" zavrčala  som a začala som sebou mykať zo strany na stranu. Počas môjho výbuchu som si dosť doráňala zápestia putami, ktorými som mala za chrbtom zviazané ruky.
,,Daeron." zakričala som, keď ma začali ťahať preč.
Vtedy som si všimla muža, ktorý pristúpil ku strážam a o niečom sa s nimi zhováral. Nepočula som poriadne o čom. Muž vyzeral dosť mlado, okolo 40 rokov. Bol oblečený slušne a na pleci mu visel vak.
,,Pustite ma! A môjho brata tiež, nič sme neurobili a ani nič neukradli!" zasyčala som a zas som sebou zlostne mykla. Videla som na brata, ktorý tam tiež niečo riešil so strážnikmi a naozaj sa mi to nepáčilo, kam to smeruje.
*Takto sa to nedá povedať, že sme nič neukradli. Vlastne DNES sme nič neukradli.* pomyslela som si a zamyslela som sa.
Daeron tiež zazeral na muža, ktorý prišiel a obaja sme ho sledovali. Sledovali sme jeho pohyby a reč tela. Odpľula som a znova som sebou mykla v nádeji, že putá aspoň trochu povolia. Marna snaha a moja hlúposť presahuje medze. Čo by to boli za strážnické putá, čo by nevydržali ani pár myknutí rukami. Vzdala som to, nemá to cenu.
*Sakra, nikdy som sa takto skoro nevzdala, ale teraz musím byť rozumnejšia. Ešte si doničím ruky a môžem ísť hlboko do..* Moje myšlienky ostali vo vzduchu. Zarazila som sa.
*Čo ten chlap tu chce? Hádam nás neprišiel zachrániť.* premýšľala som.
,,Daeron, nemali sme tu chodiť." zakričala som. Znelo to, akoby som chcela, aby to pochopili, že sme tu pred chvíľou prišli, ale nič z toho som nemyslela. Proste som mala chuť zakričať, že som urobila chybu, keď som Daerona prehovorila, aby sme tam išli.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
GirappAWt

avatar

Počet príspevkov : 12
Points : 20
Join date : 15.06.2014
Age : 28

OdoslaťPredmet: Re: Mesto - Na meste činu   Ut jún 17, 2014 4:04 pm

Deň sa začal ako každý iný za posledných sedem rokov. Slnko v mojich očiach mi oznámilo, že je najvyšší čas vstávať. Pomaly som zo seba stiahla starú, moľmi prežratú vlčiu kožušinu ktorou som sa na spanie prikrývala a opatrne som sa posadila. Moja hlava mi pripadala ľahká, ako keby z nej niekto vybral môj mozog a ja som v nej mala vzduchoprázdno. Zrak som mala ešte stále zdanlivo ostrejší než by aj v mojom prípade bolo bežné. To boli doznievajúce účinky féyrísového odvaru. Stačila šálka, najlepšie ešte prisladená štipkou cukru a jeden má pocit, že každá sekunda trvá osemkrát dlhšie. Máte pocit, že ste rýchlejší než mávnutie krídel kolibríka a že vaše zmysli pracujú na 120%. Realitou je vraj úplný opak, teda aspoň čo sa týka rýchlosti vašich reakcií na okolie. Ale to nádherné teplo rozlievajúce sa vašimi žilami po prvom dúšku a ten povznášajúci pocit... Zaškvŕkanie môjho žalúdka ma doslova koplo späť do reality. Féyrís je vynikajúci, ale nezasýti. Pevne som zažmúrila oči a zatriasla hlavou, to vždy pomohlo. Odsunula som zo seba zvyšok kožušiny a trochu neohrabane a za pomoci steny po mojej pravici som sa postavila na nohy. Potom som ešte spod seba vzala niečo ako kedysi bielu plachtu, ktorú používam ako uzlík na veci a prehodila som si ju cez plece. Už od 15stich prespávam tu. Na malom zadnom dvore malého zašitého pajzlu známeho pod menom "Na kraji". Volá sa tak asi preto, že je na rohu križovatky. Vraj sa to kedysi volalo nejako inak, ale čo na tom záleží. Hlavne, že ma tu nechajú prespávať. Aj keď ani nie v podkroví na slame, iba takto, na zemi, pri zadných dverách akoby som bola pes. Keď už o nich hovoríme, skúsila som nimi vojsť. Zamknuté. Jasné, načo by sa starý Tofty unúval takto skoro, keď štamgasti sem najskôr prichádzajú ukryť sa pred poludňajšou páľavou? Preliezla som teda plot vedúci zadom a voľným krokom som si to namierila na najbližšie trhovisko. "Najbližšie", to sa pekne povie. Najbližšie trhovisko totiž nebolo vôbec tak blízko, aby sa dalo nazvať najbližším. Ale zase, načo by komu bolo tržište v tejto smrdutej, chudobnej štvrti? Cestou som občas pozdravila pár známych vandrákov a žobrákov, ktorým sa tiež za vidna spalo nedobre a preto už zavadzali na svojich obvyklých okrajoch úzkych ciest, kde sa chodec musí pritlačiť k múru najbližšej stavby aby sa dokázal minúť z vozom, keď prechádza po ulici. Cestou som sa snažila spomenúť si, koľko féyrísových lístkov mám ešte v zásobe, aby som vedela, či dnes idem iba po jedlo, alebo aj po obsahoch mešcov.
"Dal'or!" ( slušne preložené "do zadku" )
Zanadávala som keď som sa dostala na miesta, kde sa už ulice rozširovali a to ma vystavilo väčšej miere priameho slnečného svitu. Moje oči sa však rýchlo prispôsobili, tým, že sa zrenice stiahli do zvislých, úzkych štrbín. Znamenalo to, že najbližšie tržište už nie je až tak ďaleko. Na uliciach už bolo aj viacej ľudí. Nie toľko aby som sa musela predierať a teda ešte málo na pochopiteľné narazenie niekomu do pleca spolu s rýchlim siahnutím pod jeho plášť. Konečne, po asi trištvrte hodine som sa dostala na štvorcové tržné námestíčko, pripomínajúce mravenisko, z ktorého viedli 4 cesty. Uprostred stála malá, dávno vyschnutá okrúhla fontána a po každej strane stáli stánky kde sa dalo zohnať od mäsa, pečiva a syrov až po lacnú bižutériu, nejaké odevy a kožušiny. Ľudia a iný prechádzali od stánku k stánku, buď pozdĺž alebo aj krížom-krážom, zato to prirovnanie k mravenisku, kde sa zdá pohyb nesúrodý, no v skutočnosti má svoj istý vnútorný poriadok. Očami som skontrolovala priestor. Samozrejme... hliadka mestskej stráže, aby mal kto vyriešiť prípadné konflikty medzi kupujúcim a predávajúcim, ktorý sa ani neunúvali vyvolávať, čo ponúkali a nech k nim ľudia prídu. Tu si ľudia zvykli obísť postupne celé námestíčko. Zaradila som sa do prúdu tých, ktorý šli pozdĺžne a tvárila som sa, že si ponad plece druhých prezerám, čo má kto vyložené. Zároveň som však, popod rameno daného človeka siahala za najbližšími kúskami. Táto taktika sa mi zatiaľ celkom osvedčila. Aj keď si trhovník všimol, že mu na pulte zrazu niečo chýba, vždy to ešte šlo hodiť na človeka pred vami, tým, že mu to necháte pod plášťom alebo vo vrecku. Ako prvú som si uchmatla paradajku, potom malý bochníček bieleho pečiva. Rada by som aj hrnček masla, ale to sa mi zdalo až príliš riskantné. Siahla som teda po osminke syra. Ako sa ukázalo, aj to bolo príliš riskantné. Zle som ho totiž chytila, za tenkú stranu, zlomil sa a takmer mi spadol. Avšak môj už nie veľmi nenápadný náhly pohyb upútal trhovníčkinu pozornosť.
"Vzali ste niečo?"
Pokrútila som hlavou a postupovala som ďalej.
"Vzali ste niečo! Videla som Vás!"
"Nič som nevzala!"
Ohradila som sa a ďalej som sa snažila ju ignorovať.
"Ale hej! Dajte to späť alebo zaplaťte! HEJ S VAMI HOVORÍM! STRÁŽE! STRÁŽE, ZLODEJ!"
Už pri "Hej s vami hovorím" som sa radšej otočila na päte a zamierila k najbližšiemu východu a následne sa rozbehla, keď som si všimla, že stráž už smeruje davom za mnou. Kľučkovala som pomedzi ľudí smerujúcich na tržište a čiastočne do nich vrážala.
"HEJ ZASTAVTE NIEKTO TÚ MAČKU! ZLODEJ!"
Počula som za sebou kričať. Iba som pevnejšie v náručí zovrela uzlík z lupom, aby mi nič nevypadlo a bežala som s nádejou stratiť sa v dave. Na konci ulice bolo akési zhromaždenie, tam sa mi to možno podarí... A odrazu som sa zrazila s akousi dvojicou. Bolo to ako keby náhle predo mnou vyrástol zo zeme múr. Po pár sekundách keď som sa z nárazu spamätala mi došlo, že som práve vrazila do strážnika a akejsi mladej ženy.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Baša_

avatar

Počet príspevkov : 25
Points : 31
Join date : 23.05.2014

OdoslaťPredmet: Re: Mesto - Na meste činu   So jún 21, 2014 6:23 pm

“V takýto krásny deň by si človek mal užívať života,“ pomyslel som si, keď som išiel hore ulicou od prístavu. Ešte ráno na lodi som pochyboval, či sa nezatiahne, no pražiace slnko a modrá obloha bez jediného obláčika teraz dávali najavo, že nič také sa konať nebude. Moju batožinu mi mali doručiť do hostinca, takže som šiel len naľahko, ozbrojený mečom a dýkami. Ulice mesta boli plné života, predávajúcich, kupujúcich, prechádzajúcich sa, vyberajúcich vrecká, naháňajúcich -  tak to snáď vyzeralo všade. Ako som postupoval čoraz vyššie, snáď k stredu mesta, všimol som si v dave akési vzrušenie, všetci vyzerali, že sa na niečo chcú ísť pozrieť. Pridružil som sa k trojici obchodníkov a svojím nezameniteľným šarmom som od nich vylákal informáciu,  že na Ľaliovej ulici (kam asi celý dav smeroval) sa stal akýsi sladký incident. „Znie to zaujímavo, ktovie, o čo ide,“ pomyslel som si a pridal som do kroku. Zároveň som sa začal pozornejšie obzerať a všímať si možné únikové cesty a rozmiestnenie stráží, len zo zvyku, keďže som nečakal, že by mi niečo hrozilo.
Že som na mieste mi prezradil zhustnutý dav. Začal som sa nenápadne a elegantne prepletať pomedzi ľudí. Napriek mojej pomerne ťažkej výstroji sa mi podarilo dostať až dopredu bez toho, aby som vyvolal rozruch stúpaním na nohy či vyberaním mešcov (jeden sa mi však zobrať podarilo). Milujem davy, poskytujú toľko príležitostí, no teraz ma ešte viac zaujalo to, okolo čoho sa všetci tí ľudia zhromaždili. Na svojich cestách som videl už všeličo, ale celú ulicu pokrytú niekoľkocentimetrovou vrstvou... čohosi, veru ešte nie. Sprvoti som si myslel, že by to mohol byť výsledok dračieho ohňa alebo snáď nejakého sklárskeho incidentu, ale keď som uvidel pár zvedavcov – vlastne, bolo ich pomerne veľa –, ako z tej hmoty odlupujú a jedia ju, zamietol som obidve teórie. „Čo sa to tu dopekla deje,“ neveril som vlastným očiam. „Žeby... ale nie, toľko sa toho predsa vyplytvať nedá,“ nechcel som si pripustiť pravdu. „Do akej bláznivej krajiny som sa to dostal?“
Pri strážach uprostred ulice sa zatiaľ strhol akýsi rozruch. Dvoch náhodných členov davu vybrali a spacifikovali – nie, na druhý pohľad to neboli nejakí obyčajní okoloidúci. Podľa toho, ako veľmi sa im snažili odporovať som ich odhadol na zlodejov. Tí majú niečo na rováši... ale na druhú stranu, predtým ich medzi ostatnými vôbec nezahliadol, mohli by byť aj pomerne užitoční. Svoju prácu tu pravdepodobne nebudem schopný dokončiť sám, kontrakt takéhoto kalibra som teraz dostal prvý krát. A asi sa v meste aj vyznajú, v ich profesii to býva podmienkou... dali by sa využiť. Rýchlo som obhliadol situáciu. Štyri stráže uprostred, plus asi ich kapitán, ktorí držali tých dvoch, ďalší dvaja v dave, pôvodne sa ľudí asi snažili držať mimo miesta činu. Na strechách nikto, ozbrojení boli asi len mestskí strážnici. Keby som chcel, asi by som sa ich dokázal zbaviť, no nechcel som si narobiť problémy hneď takto na začiatok svojej misie, budem musieť byť diskrétny. Nesmel ale váhať pridlho, inak by mu dvoch hodnotných pomocníkov mohli vziať.
Nejaký zvláštne vyzerajúci chlapík pôsobiaci mierne elfsky s – neviem si pomôcť – tak strašne nemoderným klobúkom na hlave práve podišiel ku kapitánovi stráže a začal mu čosi vravieť, zatiaľ čo inému strážnikovi podal záhadný balík. „Žeby som nebol jediný, kto zháňa pomocníkov? Nesmiem mu ich nechať,“ rozhodol som sa a vykročil som dopredu. Použil som rázny a sebavedomý krok typický pre vojakov a prižmúrenými očami som gánil na všetkých naokolo. Bol som v role armádneho generála z jedného z mojich predošlých kontraktov, keď som podišiel ku mierne zaskočeným strážam. „Kto z vás tu tomu velí?“ spýtal som sa bez okolkov a všetkých som si ich pohŕdavo premeral.  Prekvapený vojak ukázal na svojho kapitána a vykoktal: „Ka-kapitán Geilf, pane.“ Zameral som teda svoju pozornosť naňho, odstrčil chlapíka, ktorý sa s ním dovtedy rozprával, a predstavil som sa: „Som veliteľ tajného útvaru mestskej rady Naevar, povereného vyšetrením tohto prípadu samotným patriarchom. Ak ste o nás doteraz nepočuli, znamená to, že vykonávame svoju prácu dobre. Na základe patriarchovho rozhodnutia sa má počas našej prítomnosti tu mestská hliadka podriadiť mojim rozkazom, s nezvyčajnými prípadmi máme väčšie skúsenosti.“
Na chvíľu som sa odmlčal, aby som mu dal príležitosť stráviť tieto informácie, no kým stihol niečo odpovedať, ozval som sa znova: „Pošlite svojich vojakov, aby odohnali týchto zvedavcov, to určite zvládnu.“ Sám som im tiež pokynul, aby sa pustili do práce, určite ma počuli. „A nie, nenosím so sebou legitimáciu, také čosi v našej organizácii nepotrebujeme. Ak si tak veľmi chcete overiť moju identitu – vidím vám to v tvári -, pokojne sa choďte spýtať patriarchu, kto som.“ Poobzeral som sa dookola a zakričal na čumilov: „Toto je oficiálna záležitosť mestskej rady, rozíďte sa!“ Potom som sa otočil ku dvom zajatcom stráže a prezrel si ich zblízka. Prvý dojem ma neklamal, aj ich oblečenie a výstroj poukazovali na zlodejov. Teda, nie že by mali svoje náčinie tak na očiach, ale ako špión sa človek naučí všímať si všetko. Ignorujúc zatiaľ zmäteného kapitána stráže som sa zajatcov spýtal: „Kto ste vy a čo tu robíte?“ Rukou som zatiaľ naznačil nenápadné gesto, ktoré im malo povedať, že som na ich strane. Snáď ho používajú aj tu.
"Vyvíja sa to pomerne dobre," pomyslel som si, keď sa ma kapitán stále nič nepýtal. Dievčina, na ktorú som smeroval svoju otázku, už otvárala ústa, aby odpovedala na moju otázku, keď sa k nej odniekiaľ prirútila mačacia žena a vrazila do nej. Obdivoval som strážnika za to, že dievčinu, ktorú držal spútanú, nepustil a nezakolísal sa. Pokynul som jednému z ostatných vojakov, aby aj mačkoidnú ženu spútal, s vysvetlením, že môže mať niečo do činenia s naším prípadom. "Dnešný deň je čoraz čudnejší," pomyslel som si, keď som si bližšie prezrel to zvláštne stvorenie. Keď som zo smeru, odkiaľ pribehla, ale začul výkriky "Zlodej! Chyťte zlodeja!", hneď som k tomu dodal: "A otravnejší."
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Karra

avatar

Počet príspevkov : 24
Points : 28
Join date : 21.05.2014
Age : 18
Bydlisko : PP

OdoslaťPredmet: Re: Mesto - Na meste činu   Ne jún 22, 2014 4:07 pm

Sarris

Pristúpil ku mne divný chlap. V živote som ho nevidela a iba som na neho civela, a ani som si neuvedomila, že ma strážnik postavil a muž sa mi prihovoril. Vtedy som sa zobudila. Všimla som si, že muž mi rukou niečo naznačuje.
,,Ja.." ozvala som sa ale nedorozprávala som, pretože zrazu do mňa narazila divná žena. Najskôr som si neuvedomila, čo je to za bytosť a trochu som sa zapotácala. Závistlivo som si premerala postavu a zarazila som sa. Mala chvost, chlpy, uši. Bola to žena-mačka. Hnev stíchol a ja som sa pevne postavila. Krk ma bolel, pretože keď mačka do mňa narazila, strážnik, ktorý ma držal sa ani nepohol a ja som jakž-takž ostala stáť na vlastných. Trochu som sa trhla a oblečenie, za ktoré ma strážnik držal, sa mi zarezalo do krku.
Zastihla som Daerona, ktorý na všetko civel a ja som iba mykla hlavou. Potom niečo zavrčal, nebolo rozumieť čo, ale vedela som, že táto scéna sa mu nepáči. Bolo tu až príliš veľa ľudí na to, aby sme sa nejak zamaskovali alebo utiekli. Ale potom som si všimla niečo, čo kričala nejaká paní, alebo to bol pán? To bolo už jedno. Začula som, ako niekto kričal, že tá mačka niečo ukradla a potom som počula muža, ktorý ku mne vtedy prišiel, ako hovorí strážnikovi, aby tú ženu-mačku chytili a spútali.
Táto časť dňa sa nevyvíjala moc dobre, ale nejak som sa už nebránila, aj keď tie putá boli neznesiteľné. Nemala som v pláne urobiť si ešte väčšie problémy, ako som mala. Keby som utiekla, mysleli by si, že ten karamel som roztopila naozaj ja.
,,Och, Bože, nič sme neurobili, do čerta." zavrčala som, aj keď ma možno nikto nepočul. Potom mi hlas v mojej hlave povedal. *Si predsa Sarris, hádam sa tak ľahko nevzdáš? Alebo sa z teba stáva občan-poslušný človek, ktorý sa chova s rešpektom? Hádam nechceš skončiť, ako tí chudáci. Pozri na nich, na všetkých okolo. Aj tí strážnici nie sú z ich práce nejakí nadšení. No, bráň sa, nezaháľaj. BOJUJ pre svoju slobodu a pre slobodu svojho brata.*
Ten nápor toho hlasu so mnou niečo porobil a keď sila, ktorou ma strážnik držal, ustúpila, využila som príležitosť a lakťami som mu vrazila do brucha. Vytrhla som sa mu a ľavou nohou som mu vrazila do rozkroku. Vtedy sa strážnik, ktorý stál najbližšie, po mne vrhol, ale ja som spravila obrat a vyhla som sa mu. Ďalšieho strážnika som silno kopla do hrude a zvalil sa na zem. Muž a mačacia žena si ma nijak nevšímali, zatiaľ. Strážnik, ktorý sa po mne vrhol, sa postavil zo zeme a znovu zaútočil. To som už bežala za Daeronom aj so zviazanými rukami a strážnikmi v pätách.
Brat nebol ďaleko, ale mne sa tá vzdialenosť zdala ako večnosť.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
GirappAWt

avatar

Počet príspevkov : 12
Points : 20
Join date : 15.06.2014
Age : 28

OdoslaťPredmet: Re: Mesto - Na meste činu   Po jún 23, 2014 7:52 pm

Či-či ( Tau-tau ):

"Tak to asi nebudem jediná, čo mám dnes dobrý deň."
Pomyslela som si, keď mi došlo, že aj tá hnedovláska v srstnatej veste je zadržaná. Celkom by ma zaujímalo aj kvôli čomu. Ánry, jeden z mojich známych medzi mestskou hliadkou, mi ako obvykle nešetrne skrútil ruky za chrbtom a zviazal k sebe zápästia kusom povrazu, potom čo mi rovnako nevyberavo pomohol vstať. Za normálnych okolností by som ho uštipačným tónom pozdravila. Lenže toto rozhodne neboli normálne okolnosti. Prižmúrenými očami som si prezerala muža, ktorý vydal rozkaz na moje spútanie, zatiaľ čo ma Ánry oberal o dýku. Výškou ma neznámi minimálne o hlavu prevyšoval, hnedé vlasy, rozložitá postava a tie oči. Tie sivé oči. Avšak jeho oblečenie nenaznačovalo, že by mal mať čo i len najmenšie právo vydávať rozkazy mestskej stráži. Žeby nejaký vyšší dôstojník mimo služby? Alebo azda nejaký nevýznamný šľachtic na prechádzke, ktorý má ale dosť vplyvu na to, aby ma mohol strčiť za mreže? Mala som chuť na neho aspoň zasyčať ak už nie rovno niekam nakopnúť... To by sa mi možno podarilo, nestál až tak ďaleko. No mám toľko rozumu aby som vedela, že za malú krádež je pár dní o hlade v cele, pokiaľ sa mi tam nepodarí chytiť nejakú z tamných krýs, ale za napadnutie vojaka, to už by mohlo byť aj zo tridsať a možno aj viac, rán palicou po chrbte a po tom som netúžila. Ánry si vzal môj uzlík a prekutral ho.
"Raňajky Tau?"
Prikývla som.
"Tak vieš čo ťa čaká. Tri ukradnuté veci, to máme tri noci v cele o hlade, možno so šálkou teplej vody na deň."
"Možno aj viac."
Ozval sa ten, čo vydal príkaz na moje zadržanie. Niečo v jeho hlase ma zaujalo.
"Kradla jedlo..."
Pokračoval.
"Možno má niečo do činenia s týmto tu."
"Och, Bože, nič sme neurobili, do čerta."
Ozvala sa žena vo veste.
"Jasné zlatko, zatkli ťa lebo si sa previnila peknou tváričkou."
Okomentovala som to v duchu.
"Prepáčte mi, že sa odvažujem byť tak smelá, ale v čomžeto ešte by som mala mať prsty?"
Ozvala som sa k sivookému. Nadýchol sa, že mi odpovie, no nech už chcel povedať čokoľvek akosi mu to uviazlo v hrdle. Miesto toho sa pozrel stranou odo mňa. Nasledovala som jeho pohľad, zvedavá, čo ho tak zaujalo a nechcela som veriť vlastným očiam. Jeden zo strážnikov sa práve otáčal a upaľoval za kolegom a prachom zvíreným nohami ženskej vo veste. Druhý sa držal za rozkrok a púlil oči, tretí bol v poslednom štádiu zdvíhania sa zo zeme. Lákavé, naozaj lákavé, využiť rozruch a oslobodiť sa?
"Zbláznila si sa? Veď na teba chcú našiť ešte čosi, čo možno nebude za tridsať rán palicou za to, že tuto Ánrymu pekne vrazíš..."
Uvažovala som.
"Ale čo ten nový chlapík?"
Nakoniec som sa rozhodla, že sa chcem dozvedieť, čo mi ešte nakladú na plecia. Pokus o útek mi môže nevísť rovnako teraz, ako aj o trochu neskôr. Potom aspoň budem vedieť, či sa mi to oplatí riskovať.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Radian Erechtenion

avatar

Počet príspevkov : 30
Points : 38
Join date : 23.05.2014
Bydlisko : Nurusinin

OdoslaťPredmet: Re: Mesto - Na meste činu   Ut jún 24, 2014 10:38 am

Dywin:

Nejako sa to vymklo spod kontroly, stále tu pribúdalo viac a viac ľudí. Vyslanec, špeciálnych síl a mačacia, žena.
Čo bolo horšie, tá dvojica sa pokúsila o útek. Jeho podriadený mi boli ukradnutý ale kapitána nenechám ublížiť.
,,Nikto si so mnou nebude zahrávať, robím listinu pre kapitána a postarám sa o to aby ju nedostala mŕtvola a ak tomu nezabránim tak toho, čo to spraví za živa olúpem kovovými červami."
Jeho tvár potemnela ako zo svojho vnútra evokoval kovový element. Oči schladli na oceľ.
Pustil som sa za nimi, kedže sa za nimi pustili nielen strážnici ale aj ich veliteľ.
Musel sa začať trochu ovládať, lebo esencia si začala veľmi dovoľovať a posilňovala túžbu trhať veci kusy.
,,Bojím sa pomyslieť aké problémy s týmto musia mať majstri elementov," povzdychol si.
Držal sa tak akurát aby nebol príliš okatý. Iste to však pre nikoho nedávalo zmysel.
Ak sa im podarí utiecť budem len rád.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Karlay

avatar

Počet príspevkov : 6
Points : 8
Join date : 21.05.2014
Age : 22
Bydlisko : B 612

OdoslaťPredmet: Re: Mesto - Na meste činu   St jún 25, 2014 3:39 pm

Gvendolina:

((pár chvíľ dozadu))


To neprestávajúce kymácanie vôbec nerobí dobre môjmu krásnemu brušku. Zapišťala som na znak vrcholnej nespokojnosti, neprestávajúc do seba pchať ďalší a ďalší lahodný nugát aj napriek skutočnosti, že už hodnú chvíľu sa ma moje malé chlpaté telo pokúšalo presvedčiť, že už preň neostal ani nanometer štvorcový miesta. Celkom dlho sa mi ho darilo ignorovať, no náhle trhnutie ma takmer prinútilo vrátiť všetok môj lup naspäť v nie tak celkom...ehm...pôvodnej podobe, pričom je úplne namieste uvažovať o tom, či by som to vôbec prežila. A nejde ani tak o fyziologické hľadisko, ale čo by mohla taká závažná psychická ujma spáchať na krehkom myšacom tele?? Radšej na to ani nemyslieť...Vrzgot a piskot sprevádzaný ďalšími podivnými pazvukmi ma dostatočne upovedomil o zrejme nie tak celkom plánovanom zastavení toho niečoho prepravujúceho ten najdokonalejší náklad aký som sa kedy rozhodla poctiť svojimi žiarivými zúbkami.
Takmer ma prevrátilo, keď som odhodlane hrabala labkami do sladkostí. Snáď stihnem zobrať ešte niečo na cestu- začínam vo fúzoch cítiť niečo nekalé.
Odrazu moje jemné čuchové senzory zacítili odzbrojujúcu arómu karamelu..až som skoro zabudla na útek. Už-už som sa chcela vybrať pohľadať únikový východ, keď tu zrazu mi zadné labky zavalilo čosi mäkké a skoro až nepríjemne teplé. Až ma chlpy zaboleli keď som sa mykla v snahe oslobodiť sa. Takto som si teda smrť nepredstavovala. A čo, vždy lepšie ako skončiť v zuboch nejakej odporne páchnucej všivavej mačky.

***

Po hodnej chvíli, snažiac sa si čo najlepšie zapamätať tú slastnú vôňu pred tým, než z nedostatku vzduch stratím vedomie, do mňa zrazu čosi drzo štuchlo. A zas. A ešte raz. Z psoledných síl som do toho niečoho zahryzla, teda, takmer. O pár ďalších sekúnd sa v nanovo stuhnutom karamele objavilo okienko. Dokonca sa každým zásahom číchsi rúk neúmerne rýchlo zväčšovalo, až sa mi naskytol pohľad na niekoľko lačných tvárí, ani nie detských, ako by človek čakal, ale i dospelých, starších či mladších, bez hanby sa snažiacich napchať si do úst a vrecák čo najviac dobrôt. Ako keby som videla seba, usmiala som sa popod fúz rozmýšľajúc pri tom, či by som to isté urobila aj v ľudskej podobe. Ktovie. Tí ľudia boli taký nenažratý, že im vôbec nevadila moja prítomnosť! A môžem na svoj potakní chvost prisahať, že to už je naozaj niečo!
Hneď, ako mi nejaký dobrodinec uvoľnil aj druhú labku som sa ťarbavo, na všetko sa lepiac, rozbehla pomedzi desiatky, či vari stovky nervózne prešľapujúcich nôh. To čo som však stretla o chvíľu ma prinútilo náhle prerušiť útek. Zaspätkovala som a až vzápätí mi moje základné myšacie inštinkty pripomenuli, čo pre moju existenciu znamenajú regulérne mačacie laby...a tieto, tie teda normálne neboli. Vystrašene som pozrela hore a to čo som videla ma vyľakalo tak, že som tam zrazu ležala v svojej pôvodnej, ľudskej koži- ulepená a umazaná od čokolády, pravdepodobne vystrašene vyzerajúca, ležiaca pri nohách tejto megamačke. Od samého prekvapenia z nečakaného vývoja situácie som až zabudla, koľko ľudí stojí všade okolo mňa...Odtiaľto asi nepozorovane nezdrhnem...
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Nika



Počet príspevkov : 26
Points : 30
Join date : 21.05.2014

OdoslaťPredmet: Na místě činu   Št jún 26, 2014 8:45 pm

Daeron

Situace mi začíná připadat… neuvěřitelná. Celá léta se nám daří skrývat se před kýmkoli, kdo by nás mohl dovést před spravedlnost. Vždycky jsme měli štěstí a z nejhorších šlamastik jsme se vždy nějak vysekali.
A teď nám hrozí, že na nás všechno praskne- krádeže, vraždy, vydírání, zastrašování- všechno, jenom kvůli naší hlouposti.
Nespouštím z očí Sarris, ale zůstávám na místě.
Mě pouta zatím ještě nenandali a já nemám zájem o změnu- jsem rád, že se pořád můžu volně hýbat a především se bránit, kdyby to bylo nezbytně nutné. Chci začít přesvědčovat kapitána městské stráže, že s krádeží sladkostí nemáme nic společného, že je to jenom omyl a my nejsme ti, které hledají (teda taky, ale ne kvůli sladkostem!).
Jenomže na scénu nastupuje nějaký týpek a bere situaci do svých rukou. Velitel tajného útvaru městské rady Naevar? Valím na něj oči a nevím, co si myslet.
Jsme v prdeli- to je první myšlenka, která na mě útočí. A já nejsem jediný, kdo je trochu vyvedený z míry. Velitel městské stráže jenom civí. Jasně, když mu právě řekl, že od teď vede celou akci on.
Pomalým krokem se k němu přibližuju a snažím se nebudit pozornost ostatních stráží, kteří jsou očividně zmatení, nevědí, co pořádně dělat, takže mě nechávají poměrně v klidu dostat se blíž. Přeměřuju si ho rychlým pohledem a musím se zamračit. Pokládá otázku a rukou rychle ukazuje, že není ten, za koho se vydává a že nám chce pomoct. Napadá mě jedna věc- proč by nám chtěl cizí člověk pomáhat? Není to zrovna normální, no… zdá se, že nemáme moc na výběr. Sarris se mu chystá odpovědět, ale někdo do ní silně vráží, strážník ji ale nepouští. Nevím, co přesně dělat, protože se děje několik věcí najednou a já je nestíhám ani pořádně sledovat, natož, abych nějak reagoval…
Každopádně je během pár vteřin spoutaná i ‚levhartí žena‘, která se pravděpodobně snažila utéct, bohužel nenarazila na zrovna správného člověka. Pravděpodobně hůř by dopadla jenom tehdy, kdyby naběhla rovnou do shluku strážných. Je celkem překvapením, když si začíná „povídat“ s jedním strážníkem. Známá firma, zdá se. Ale ani ji jsem nikdy neviděl.
Do jejich rozhovoru se mísí i ten chlápek, který převzal velení, což přitahuje mojí pozornost a nezvládám udržet jazyk za zuby.
„Jasně, to zní naprosto logicky,“ pronáším sarkasticky. „Nedokázala ukrást ani snídani, jak by mohla ukrást celý-čtyři-vozy-se sladkostmi? Sama odtáhla já nevím kolik desítek kilogramů a teď se sem vrátila, aby se přidala k tomuhle směšnýmu divadlu.“ Věnuju levhartí ženě krátký pohled- to, co jsem řekl, nemyslím zle. Pokoušela se ukrást si jídlo, což znamená, že dělá to samé, co jsem kdysi dělal já a Sarris- oba se dokážeme vžít do její situace, nechci, aby na ni hodili krádež něčeho, co neudělala- jsem si její nevinou jistý, sám jsem viděl tři malé postavy, jak taví zbytky sladkostí.
Týpek, který převzal velení z minuty na minutu, sice ukázal znamení, které se používá v té… zlodějské a špinavější sféře obyvatelstva, ale to neznamená, že nám nutně chce pomoct. Chci se nadechnout a dál se snažit přesvědčit jak toho velitele, který se mi moc nezdá, tak i kapitána městské stráže, že my s krádeží nemáme co dělat, ale Sarris mě ale předbíhá, očividně jí ale nikdo nevěří. Situace začíná být čím dál nesnesitelnější- mám pocit, že nemá řešení a akorát se do problémů dostává čím dál tím víc lidí.
Sarris ale po chviličce bere situaci do svých rukou a sleduju, jak posílá k důvěrnějšímu seznámení se zemi jednoho člena stráže za druhým.
Po tváři se mi rozlévá pyšný úsměv, ale ne na moc dlouho, protože se Sarris rozbíhá mým směrem a já zase mířím rovnou za ní. Cestou vrážím pěstí chlapovi, který se po sestře natahuje, beru ji za ruku a naznačuju, že odsud mizíme. Hned.
Tlačím se mezi lidmi, kteří ještě stále neodešli. Někteří uhýbají z cesty, protože nejspíš mají strach. Někdo nám naopak v odchodu schválně brání. Připadám si jako ve velikém mlýnku na maso, který má ale naštěstí konec a doslova nás dav ‚vyplyvává‘ na konci ulice.
Je to perfektní pocit, mít zase kolem sebe trochu prostoru. Jenomže pozorná stráž se nenechává jenom tak odradit a začíná se tlačit za námi. Vypadá to, jako bychom to udělali my, když se tak vehementně bráníme a utíkáme, ale co jiného se dá dělat? Doufám, že když jsme právě zdrhli, neobviní tu levhartí ženu. Na někoho to shodí určitě, aby měli koho zavřít do vězení nebo rovnou popravit.
Zahýbáme ulicí do leva a Sarris se rozhlíží. V některých částech města bychom se dokázali pohybovat i po slepu. Dneska ale bohužel ne tak docela. Vlevo od nás je malá, zapadlá hospoda, ale nemůžeme tam jít. Budou to čekat, že se někam zašijeme. A my se potřebujeme schovat někam, kde nás hned nenajdou.
Znovu zahýbáme a snažíme se co nejvíc vzdálit od ulice, kde jsou čtyři vozy a polovina ulice zatavená v karamelu. Snažím se nemyslet na to, že tentokrát jsme se namočili do průseru většího kalibru, než byly všechny předtím.
V duchu kleju, když spatřuju, že v ulici znovu lidí přibývá. Něco se tam děje. Budeme se muset znovu prodrat mezi lidmi, ale máme šanci splynout s davem.
Koukám na Sarris, ale ona už je dávno přede mnou. Nepotřebuje, abych jí cokoli říkal, Tak nějak jsem si pořád nezvykl, že se o sebe umí postarat sama.
Nechtěně vrážím do starší ženy. Oba vrávoráme a já rychle mumlám spěšnou omluvu. Zkouším lidem nešlapat na nohy a nevrážet do nich lokty, ale tři členové městské stráže nejsou zase tak daleko… naopak mám pocit, že nám prakticky dýchají na záda.
Musím se ale zarazit, dál totiž projít nejde- lidé s nadšením v očích sledují vysokou dívku s bledou pletí, zářivýma očima a dlouhými černými vlasy, která vypadá pěkně naštvaně a tlustého hostinského, který má nejspíš problém. Po jeho boku stojí nějaký mladší kluk, možná jeho syn. Hostinský nejspíš ztrácí nervy, přibližuje se k ní a nejspíš ji chce chytit za ruku. Čekám asi to, co každý. Že ten prudký pohyb neustojí, když může vážit tak padesát kilo i s postelí, jenomže jsem na omylu. Dívka dělá jeden rychlý pohyb, najednou stojí u toho chlapa a přehazuje ho přes záda, jakoby neměl pivní pupek s pořádnou vrstvou tuku. Nezmáhám se na nic, jenom civím. Myslel jsem si (do teď), že se prát umím, ale tahle holka by se mnou skoncovala hodně rychle…
Hostinského syn ustupuje dozadu a já mám za to, že je konec a můžeme se sestrou projít. Jenomže dostávám nečekanou a především silnou herdu do zad od jednoho ze strážných. Padám na zem a šklebím se bolestí, protože špatně dopadám na jednu ruku a zápěstí se mi kroutí do nepřirozené polohy. Ani nemusím zvedat oči, abych viděl, že jsem prakticky spadl k nohám té holky „kosičky“. Přetáčím se na záda a pokouším se očima najít Sarris, ale nikde ji nevidím. Soustředím se na sestru tak, že ani nevnímám, když se přibližuje jeden ze strážných. A za ním druhý.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi http://www.tygr13.blog.cz
Karra

avatar

Počet príspevkov : 24
Points : 28
Join date : 21.05.2014
Age : 18
Bydlisko : PP

OdoslaťPredmet: Re: Mesto - Na meste činu   Pi jún 27, 2014 11:11 am

Po úteku som sa naozaj rada cítila konečne voľná. Brat bežal hneď za mnou. Bolo to krásne takto utekať. Ponáhľala som sa stále rýchlejšie a brat za mnou.
Zabočili sme do inej uličky, kde bolo mnoho ľudí. Obzerala som sa. Pozrela som na brata a naspäť pred seba. Počula som stráže, ktoré sa približovali. Museli sme zmiznúť v dave.. A to čo najskôr. Vbehla som do davu a vytvorila som medzi mnou a Daeronom trochu väčšiu medzeru, než ako som chcela. Ale vedela som, že on vie, čo má robiť. Vedela som, že stále ide za mnou, ale ja mu pomaly unikám.
Predierala som sa pomedzi ľudí. Buchla som do jednej staršej pani a ani som sa neospravedlnila. Bola som hnusná a nevychovaná. Ľudia vykrikovali alebo do nás narážali. Potom som zrazu zbadal scénu, ktorú som si len tak nechcela nechať ujsť. Zastavila som a ukryla som sa medzi ľudí. Zbadala som Daerona, ktorý tiež scénu sleduje a chcela som ísť za ním. Ale potom som zbadala strážnika, ktorý do neho sotil a on sa ocitol pri nohách dievčaťa, ktoré vyvolalo toľký rozruch.
Skvele sa bilo. Myslím že s bratom nás napadlo to isté. Ani jeden z nás by pri nej nemal šancu. Bitky ma bavili, ale s ňou by som sa ani za svet nechcela pobiť.
Ostala som na mieste stáť a sledovala som, ako si s nimi Daeron poradí. Ale potom som zbadala ďalších strážnikov. Daeron sa nebránil a obzeral sa dookola. *Sakra, hľadá ma.. Musím mu pomôcť, čo som to za sestru?* pomyslela som si a priskočila som k Daeronovi, čiže som bola dosť blízko aj vedľa tej dievčiny. ,,Heej." skríkla som na toho tupca a mladíka, ktorých to dievča tak pekne zmastilo. Oni ihneď uskočili a skryli sa niekde za sudy, čo stáli vedľa ich krčmy. Kývla som nad nimi rukou a vrhla som sa na jedného zo strážnikov. Vykrútila som mu ruku a kolenom som mu pritlačila do krížov. Strážnik sa mykol a zasyčal od bolesti. Kolenom som mu kopla do zadku a odsotila som ho do davu.
Videla som na bratovi, že niečo nie je v poriadku, že ho niečo bolí. Postavila som sa pred neho a z topánky som vytiahla dýku. Už sa to naozaj vyostrovalo.
Daeron si držal zápestie a pomaly sa zdvíhal zo zeme. Nepomáhala som mu. Mala som dosť práce s odstrašovaním strážnikov. Už ma to nebavilo.. Toľké naháňačky a krik. A tie stráže, no Preboha..
*Už nás konečne nesledujte, to vám nestačilo?* pomyslela som si a skočila som po jednom strážnikovi, ktorý sa na mňa vyrútil. Nastavila som ruku a chytila som ho za košeľu. Šikovne som si ho chrbtom pritiahla k sebe a ku krku som mu priložila dýku. ,,Chce sa ešte niekto pohrať?" opýtala som sa sarkasticky. Strážnik sa nebránil, lebo vedel, že ja by som to možno aj urobila. Podrezala ho.
*Sakra, čo to robím? Do čoho sa to miešam.. Som v tom až po uši.* pomyslela som si sklamane sama zo seba, ale strážnika som nepustila. Rýchlo som pozrela na Daerona, ktorý už stál. Potom som pohľad presunula na dievčinu a......
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Baša_

avatar

Počet príspevkov : 25
Points : 31
Join date : 23.05.2014

OdoslaťPredmet: Re: Mesto - Na meste činu   Pi jún 27, 2014 7:42 pm

„Blázni,“ pomyslel som si hneď, ako som tých dvoch zlodejov videl utekať. „Prevahu máme číselnú aj funkčnú, ešte aj títo okolostojaci im pre mňa a stráž budú brániť v ceste. Žeby nepoznali to znamenie? Tunajšie stráže sa naozaj musia naučiť držať zajatcov poriadne.“ V zlomku sekundy mi hlavou preletelo toto všetko a zvolal som: „Za nimi! Nenechajte podozrivých ujsť!“ Dúfal som, že chytanie im pôjde lepšie než držanie, a obrátil som sa ku mačacej žene. „Meno,“ vyštekol som na ňu. „Tau-tau,“ odpovedala mi hrdo. Začudoval som sa, že si taký prístup udržala aj pred mojou (dúfam) imponujúcou osobou a v zajatí stráže. „To kričia po vás, všakže,“ kývol som hlavou smerom, odkiaľ prichádzali výkriky o zlodejovi. Tau-tau neodpovedala, len sa na mňa znudeno-znechutene pozrela. „Jasné,“ pomyslel som si. „Takže ak ju chcem využiť, musím ju odtiaľto dostať rýchlo.“ V predstieranom zamyslení som skontroloval postup stráží pri chytaní dvojice zlodejov, a nebol som veľmi prekvapený tým, že dav viac prekážal im ako tým utečencom. „Za krádež je pár dní v lochu o hlade ak sa nemýlim.“ Takéto tresty boli v podstate rovnaké všade vo svete (okrem miest, kde za krádež odsekávali ruky alebo zatvárali do klietok na námestí, dúfal som ale, že som sa tentokrát trafil). Strážnik, ktorý ju držal, prikývol (chvalabohu) a spýtal sa ma: „Mám sa o to postarať, pane?“ „Ako rýchlo si zvykli na to, že tu teraz velím ja,“ potešil som sa v duchu, no nahlas som jeho ponuku odmietol. „Stále je tu možnosť, že má niečo do činenia s týmto tu,“ gestom som obsiahol celý chaos naokolo. Ignorujúc jej prevrátenie očami som pokračoval: „Okrem toho, môj veliteľ sa o nej bude chcieť dozvedieť viac. Špeciálne rozkazy... pre vlastné dobro sa od toho držte ďalej,“ informoval som ho, akoby mi naozaj záležalo na jeho duševnej pohode. „Zviažte ju, ďalej sa o ňu postarám sám.“ Keď váhal, dodal som hrozivo: „Neveríte že zvládnem jednu spútanú ženu?“ Hneď sa pustil do práce a ja som sa obrátil ku ich kapitánovi. „Špeciálne rozkazy žiaľ majú prednosť pred zvyčajnými, takže vám túto situáciu aspoň nateraz znovu prenechávam.“ To mu trošku dodalo odvahy a s ňou aj farby do tváre. „Postarajte sa o to, aby vám tí dvaja neutiekli, a zavolajte sem posily. Krádež a znehodnotenie tovaru takéhoto rozsahu je prioritnou záležitosťou a nedá sa vyšetriť s takouto hŕstkou stráží.“ Prevzal som od strážnika povraz, ktorým spútal ruky mačacej ženy a rozmýšľal som, čo by som ešte na rozlúčku mohol povedať. „Môžete si byť istý, že sa moji nadriadení dozvedia o neschopnosti vašich stráží a o ich bratríčkovaní sa s kriminálnikmi.“ Hodil som pohľadom na vyjaveného strážnika a pousmial som sa (áno, počul som vás, hehehe). „Pre vaše dobro dúfam, že tento prípad čoskoro vyriešite. Ou, a aby som nezabudol, existenciu našej organizácie udržujte v tajnosti. A tým myslím aj vášho nadriadeného, všetci tí, ktorí o nás majú vedieť, o nás vedia.“  
Stále nevystupujúc zo svojej roly veliteľa tajnej jednotky („Dobrá improvizácia,“ pochválil som sa v duchu) som sa otočil a vykročil smerom, odkiaľ som prišiel, preč od tých dvoch zlodejov. Pri nich mi hrozilo väčšie nebezpečenstvo odhalenia, zvlášť teraz, keď som za nimi poslal stráže. V duchu som zanadával, tí dvaja by pre mňa mohli byť veľmi užitoční, no musel som zostať opatrný (aspoň ako-tak). Posledný krát som sa obrátil ku miestu činu, obdivujúc kreativitu a zároveň nechápuc to plytvanie, s ktorým tu niekto roztopil hromady sladkostí. Keď som videl kapitána stráže, ako sa stále spamätáva z môjho párminútového výstupu (čosi robil, ale akosi oťapene), nedalo mi za ním nezakričať: „Ale do práce, kapitán!“ Pohľad v jeho očiach bol na nezaplatenie, no zachoval som si vážnu tvár, čo pri tom vnútornom smiechu nebolo vôbec ľahké. Ku Tau-tau som sa obrátil s naliehavosťou: „Neskôr ti to vysvetlím, ale dostaňme sa odtiaľto.“ Ešte som si musel premyslieť, koľko som jej toho chcel povedať.
Dav sa mne a mojej spútanej zajatkyni spočiatku rozostupoval, no keď sme sa dostali do miest, kde ľudí viac zaujímal karamel na zemi ako veliteľ špeciálnych jednotiek s khajiitskou zajatkyňou, musel som začať používať ruky, lakte a potom aj ramená, aby sme sa dostali ďalej. Ľudia tu boli ako zmyslov zbavení, až som začínal pochybovať, či je to naozaj len karamel, čo je rozliate na zemi. Svoju zajatkyňu som stále držal za povraz, ktorým mala spútané ruky, omotal som si ho okolo ľavej ruky, aby sa mi v tej tlačenici nevyšmykla. Nevyzerala veľmi spokojne (veď kto by bol), ale mohla byť aspoň trošku vďačná za to, že som ju ušetril niekoľkých dní bezpochyby studenej a vlhkej väznice.
Premýšľal som, ako by som ju pri mojej úlohe mohol využiť (Informátor? Špeh? Odvedenie pozornosti?), takže ma silné trhnutie za povraz zaskočilo a bol som rád, že som sa poistil proti jeho vyšmyknutiu. Obzrel som sa, aby som zistil, čo je vo veci, a zbadal som moju zajatkyňu vyjavene civieť na čosi na zemi pred ňou. Pristúpil som k nej bližšie, aby som to tiež uvidel. “To“ bolo ryšavovlasé dievča, schúlené na zemi, akoby sa niečoho bálo, celé umazané od čokolády a iných neidentifikovateľných sladkostí. Na tomto mieste by ma to až tak neprekvapovalo, no zarazilo ma na ňom to, že tam ležalo úplne nahé, čo mi uprostred tohto davu pripadalo ako prinajmenšom nerozvážne (veď viete, anonymita, a k tomu obrovský výber všelijakých charakterov).  
Aj pre ľudí naokolo bola jej prítomnosť zjavne šokujúca. „Nemohla sa tu ale len tak zjaviť, museli ju vidieť prichádzať,“ prebleslo mi hlavou. „Deje sa tu niečo čudné... zas.“ Ozvalo sa pár výkrikov a ľudia od dievčaťa na zemi začali cúvať, niektorí si dávali ruky pred ústa. „Ona sa zmenila!“ „Ten potkan, on...“ „To nie je možné!“, začul som z davu. S tým posledným som súhlasil, pretože vysvetlenie, že potkan sa zmenil na dievča, mi pripadalo jednoducho neuveriteľné. Bezradne (áno, bohužiaľ, aj mne sa to stáva) som sa pozrel na Tau-tau, a dúfal som, že aspoň ona bude mať tušenie, čo sa to tu deje. Nevyzeralo to nádejne, no keďže nereagovala ani na potiahnutie povrazom, tušil som, že sa tu zdržíme dlhšie, ako mi bude milé. Boli sme totiž niečo cez sto metrov od stanovišťa hliadky, odkiaľ som sa chcel čo najrýchlejšie dostať. Obzrel som si zatiaľ situáciu a prišiel ešte bližšie ku mačkožene, aby som skryl povraz, ktorý nás spájal.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
GirappAWt

avatar

Počet príspevkov : 12
Points : 20
Join date : 15.06.2014
Age : 28

OdoslaťPredmet: Re: Mesto - Na meste činu   So jún 28, 2014 10:55 pm

Či-či ( Tau-tau )

Odpovedala som neznámemu chlapíkovi, ktorý vážne vyzeral, že to tu má celé pod palcom na jeho otázky, aj keď on tú moju úplne odignoroval. Ale, to bolo pochopiteľné, nielen, že mal akoby švihnutím čarovného prútika odrazu oveľa viac práce než pred chvíľou... musel dávať pozor na mňa a zároveň sa pokúsiť chytiť utečenú dvojicu a na viac prečo by sa nejaký očividne sebavedomý ( vyplynulo to pre mňa z tónu jeho hlasu a zo spôsobu akým hovoril, ale to bolo na ňom to najpodozrivejšie, stráže často používajú autoritatívny tón ale nie takto vycibrene, niečo mi na tom veľmi smrdelo ) pánko mal zahadzovať s odpoveďou pre prašivú mačku? No rozhodla som sa, že dám koniec relatívne prívetivému vystupovaniu a prešla som čiastočne na jeho sebavedomú aroganciu. Na prvú otázku som odpovedala, na druhú som na neho iba zagánila. Ánry odpovedal prikývnutím na jeho otázku o spôsobe potrestania. "Áno, pokiaľ kradneš jedlo a malé obnosi peňazí, ale keby sa im podarilo prišiť mi niečo väčšie, mohla by som začať prichádzať o končatiny." Pomyslela som si a v nadväznosti na to, že dúfam, že to čo sa tu deje ma nebude stáť viac ako pár prstov. Na jeho vyhlásenie o to, že som zodpovedná za všetko na okolo som iba prevrátila očami. Vyzerám snáď do čerta ako nejaký mág? No potom ako pokračoval v rozhovore s kapitánom som sa nemohla nesmiať popod fúzy. Myslím, že toho kapitána ešte nikto tak poriadne nevycvičil ako tento tu. Keď však začal hovoriť o špeciálnych rozkazoch spozornela som. Hnedovlasý si ma prevzal ako psa na vôdzke. Aj si "ma omotal okolo zápästia" podobným spôsobom.
"Môžete si byť istý, že sa moji nadriadení dozvedia o neschopnosti vašich stráží a o ich bratríčkovaní sa s kriminálnikmi."
Vyprskla som smiechom.
"Prepáč Ánry... ale keby si ma nebol chytal..." Pomyslela som si.
Potom som náhle nastražila uši, úplne rovnakým spôsobom ako to robia aj skutočné mačky, ak ich upúta nejaký zvuk.
Chlapík z tajnej organizácie? Šuchtavý Emry sa raz, po treťom korbely piva "Na kraji" rozhovoril o tom, že sa medzi spodinou povráva, že sú ľudia, ktorý majú v popise práce postarať sa aby také typy, čo by boli schopné vyvolať aj nejakú otvorenú rebéliu proti pánom v nejakej štvrti mesta, jednoducho zmizli a už ich nikto nikdy nevidel. Alebo aspoň teda, nie v jednom kuse. Myslím, že vtedy tomu neveril nikto, ale keď som teraz toto počula, myslím, že mal asi v niečom pravdu.
Keď ma odvádzal, konečne som mala možnosť sa pozrieť na to, z čoho ma za chvíľu obvinia.
"Dal'or gelav manyvor!" ( Do riti šeredného trpaslíka! )
Ušla mi spŕška nadávok. Tak toto ma bude stáť minimálne obe ruky od lakťa. Štyri vozy zaliate v zlatavej kruste. Podľa vône karamel, tak na to muselo ísť hodne cukru, a cukor nie je práve najlacnejšia záležitosť. Naprázdno som prehltla. Mala som utiecť ako tí dvaja.
"Neskôr ti to vysvetlím, ale dostaňme sa odtiaľto."
Prehovoril na mňa "tajný". Čo ma okamžite dokonale zmiatlo. Čo to má sakra znamenať? Nie... to bude trik, bude to trik, určite aby som sa priznala, predstiera, že na tom nie som až tak zle, aby mohol prekrútiť to čo mu na to poviem v jeho prospech. Začali sme sa vnátať do davu, ktorý nás blahosklonne takmer ignoroval. Každý šiel za tým, aby sa naládoval karamelom. Neustále som na tajného hnedovlasa zazerala v snahe ho odhadnúť. Ak som pri úteku tých dvoch mala dokonalú šancu zdrhnúť, teraz bola iba jakš-takš. A potom som sa náhle zastavila. Priamo pod mojimi nohami sa zjavilo nahé dievča. Ako keby vyrástlo z nejakého semienka v zemi. Iba "puf" a bolo tam! Nanajvýš tak šestnásť, sedemnásť ročná, čo bolo ale horšie, celá zamazaná od marcipánu a čokolády. Bližšie som si ju prezerala. Mala ryšavé vlasy a vyzerala vystrašene. Očividne na to mala dobrý dôvod, berúc v úvahu tú čokoládu a tak. Ľudia od nás začali ustupovať, ako keby mala choleru či mor.
"Ten potkan, on..." "To nie je možné!" Ozvalo sa z davu. "Potkan?" Zamračila som sa. Tuším hnedovlas zatiahol za môj povraz, niekoľko krát, no ja som to akosi veľmi nevnímala. No všimla som si, že sa ku mne priblížil. Povzdychla som si. Teraz.
Dúfala som, že to bude nečakané. Z celej sily akej som bola schopná som ho nakopla do píšťaly nohy, ktorú mal bližšie ku mne. Hneď na to som poriadne trhla povrazom opačným smerom.
"Upaľuj preč ryšavá!"
Zajačala som na nahé dievča na zemi a pokúsila sa urobiť to, čo som jej sama navrhovala.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Karlay

avatar

Počet príspevkov : 6
Points : 8
Join date : 21.05.2014
Age : 22
Bydlisko : B 612

OdoslaťPredmet: Re: Mesto - Na meste činu   Ut júl 01, 2014 1:36 pm

Chvíľku, no, vlastne celkom dlhú chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila že som sa premenila. Skôr, než mi došlo, že už len tak ľahko neprekĺznem pomedzi čoraz nepokojnejší dav som sa pokúsila zodvihnúť na všetky štyri a až v niekoľkých nasledujúcich sekundách mojim mozgovým bunkám prišla informácia o tom, že hrdzavé chlpy vystriedala pod vrstvou špiny bledá doráňaná koža a drobné rýchle labky už sú znova len neohrabanými rukami. Mohlo by sa zdať, že ma vôbec netrápila moja sporoodetosť, ale v tej chvíli pre mňa problém číslo jeden predstavovala oná mačkožena a ako som si vzápätí stihla všimnúť, problém číslo dva akýsi dôležito sa tváriaci chlapík stojaci v jej tesnej blízkosti. Ostatných tisíc zvedavcov mi momentálne vôbec neprišlo podstatných. Nemala som veľa času na to, aby som si ich podrobnejšie prezrela, ale povraz, na ktorom bola mačička priviazaná mi akosi padol rovno do očí. Čo ako mi kto kedy hovoril aké som bystré a rozumné dievčatko, práve teraz mi vôbec nič nedávalo zmysel. Zvedavé pohľady a výkriky mi pripomenuli ďalšie okolnosti a tak som si v snahe aspoň čo to zo seba zakryť obtočila okolo seba vlastné ruky, ktorých karamelový "náter" spôsobil, že som sa zlepila celá dokopy a vzápätí som stratila rovnováhu, čo vyvrcholilo teatrálnym zvalením sa rovno v nohám tej smradľavej chlpatej veci. Akoby toho nebolo málo, karamel sa jej nalepil na srsť a tak som ostala nalepená na tú pre mňa najodpornejšiu bytosť, akú som si aj v snoch dokázala len ťažko predstaviť.Koniec koncov bolo celkom obdivuhodné, že som pritom dokázala ešte viesť aj vnútorný monológ na tému: Čo majú títo dvaja spoločné s tými vozmi dobrôt do ktorých som len nedávno nepozorovane vliezla za vidinou kráľovského obeda a prečo práve ja musím vždy takto dopadnúť. Niežeby som prišla k nejakému záveru, ale vo vnútri už som stavala myšaciu armádu ktorá si usilovne brúsila meče i zúbky a na hlavy si nasádzala prilby z orieškových škrupín chystajúc sa na oddaný boj za spravodlivosť. Nejako mimochodom som zaregistrovala, že tá hnusná vec na mňa prehovorila, ale sprvu som sa zmohla len na hmm-a-e-uuuu-uhm...až potom sa mi ako tak podarilo sa vykoktať.
,,Ja-ja som svedok! Mmmmôžem vám pomocť."
Čo boli asi najhlúpejšie slová môjho života a onedlho ich určite budem ľutovať, ale v danej chvíli mi nenapadol iný spôsob ako vysvetliť svoju prítomnosť. Čo ale poviem tomu rozvášnenému davu okolo nás som už netušila. Tak nejako som dúfala, že práve títo dvaja by to za mňa mohli vyriešiť, čo som podčiarkla aj prosebným pohľadom mojich čokoládových očí a zrejme aj tým, že som sa začala od zimy a strachu triasť, čo ale nebolo až také zámerné.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Radian Erechtenion

avatar

Počet príspevkov : 30
Points : 38
Join date : 23.05.2014
Bydlisko : Nurusinin

OdoslaťPredmet: Re: Mesto - Na meste činu   Po júl 07, 2014 3:08 pm

Dywin:
Zastal som. Pozoroval som celú situáciu. Kapitán bol v zadu pri počiatku tejto naháňačky. V tomto momente mi svitlo, že som sa za nimi nemusel trepať. Trochu ma to rozhodilo a sústredenie v duši nebolo také aké malo byť. V tejto kritickej chvíli má ovládla neotrasiteľná tvrdosť elementu kovu, ktorý prechovávam v tele.

Hovorí esencia kovu(v mysli Dywina):
,,Slabé, krehké, hebké...nič také nechceme," uzurpoval si svoj kus duše.
,,Nasýť sa teda!" odsekol som mu v mysli.
Mág ma svoje slabé chvíľky, čím je mocnejší tým to býva horšie. Ich moc je pre nich samých zničujúca. Dywinova je malá ale stále prítomná a nieje to nič priateľské.


Pokračuje Dywin:
Nech sa tak stane. Nemusel som dýku vidieť aby som ju mohol posadnúť. Už som ju cítil. Každý kúsok kovu chutí úplne inak. Zviazal som materiál do moci. Vytrhol ho zlodejke z rúk zoštiepil na úlomky a upchal nimi strážam puzdrá mečov.

,,Utečte!" precedil som skrz zuby pre seba. Takéto ovládanie som netrénoval už dlho. Esencia si robí čo chce.
Malo to spôsobiť chaos a umožniť dvojici útek. Nasratosť sa stupňovala a kapitán stráže, ktorí bol objektom pozornosti zostal v zadu. Otočka a návrat späť. Nové postavičky pri mužovi, pre ktorého robím listinu ma nepotešili.

Sadol som si na blízku verandu, požiadal som o pohár tej najhoršej pálenky akú majú. Nech je jej pachuť akákoľvek.
Sústredil som sa. Vedel som krátko ovládnuť ale len malé kúsky kovu. Stačilo. Nechcel som tomu veriť ale možno sa agenti rádov dostali už aj  tuna a začali mi sabotovať znovu život. A vymysleli si, nejakého kreatívneho bastarda namiesto násilníckého burana.
Pálenka bola epické nechutná práve to čo som potreboval.
,,Ktokoľvek sa o niečo pokúsi, cítim chuť vašich nástrojov na jazyku, v mysli."

,,Áno, áno ! Tak sa nám páčiš, zavrhni tú cukrovú pokrývku, odhaľ sa podstate kovu." skadovala esencia.
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
GirappAWt

avatar

Počet príspevkov : 12
Points : 20
Join date : 15.06.2014
Age : 28

OdoslaťPredmet: Re: Mesto - Na meste činu   Št júl 31, 2014 10:29 pm

Dobre, takže nejak nám to tu zastalo, ale nápady v mojej hlave sa nezastavili. Prosím nasledujúce tvrdenie si nikto neberte ako výčitku, je to iba konštatovanie: Avšak posun v deji mojej postavy závisí od interakcie ďalších spoluhráčov a teda je momentálne viac nerealizovateľný, než realizovateľný, zamyslel som sa nad niečím iným. A výsledok môjho zamyslenia sem prichádza v podobe takej vsuvky príbehového charakteru ( písal som aj niekoľko spoločných príbehov, nie RP formou, ale "z osoby rozprávača" tak je my takýto štýl blízky ). Nemyslím, že postavy spomínané v nasledujúcich riadkoch využijem ako svoje herné. Ak by mal niekto záujem o ktorúkoľvek z nich pokojne si ju privlastníte pod jedinou podmienkou, že budete rešpektovať ich, už mnou načrtnuté fyzické aj charakterové rysy a nebudete ich meniť, iba dopĺňať a rozvíjať.

PRÍBEHOVÁ VSUVKA:

Dav zvedavých prizerajúcich sa rozrazil malý mužíček sedlajúci strakatého poníka ako bowlingová guľa, rozrážajúca nastavané kolky. Bol to presnejšie trpaslík. On sám, bol však veľmi opatrný v tom, nazývať sa trpaslíkom. Vzrast aj celková stavba tela nemohli vypovedať nič iné, avšak na riadneho trpaslíka mal dve očividné nedostatky. Riadnu plešinu na hlave už v tak mladom veku. Tých pár tmavorišavých vlasov ktoré mu na zátylku zostávali nevykazovali ani stopy po stareckej šedi u ktorej by bola tak rozsiahla plešina pochopiteľná. To sa však ešte dalo prepáčiť, kdežto totálna absencia brady už nie. Vyskúšal už tri tucty rôznych prípravkov, elixírov, mastičiek pochybného i vierohodnejšieho zloženia na podporu rastu no nič nepomáhalo. Fúzy mu rástli, brada ani omylom, tak pestoval aspoň tie. Dve ryšavé konte na ktoré bol patrične pyšný mu aktuálne v zapletenom stave siahali niečo málo pod pás. A jeho najväčšou nočnou morov, hneď po desivej predstave o neslávnom krachu jeho dopravného podniku, bolo, že si raz bude musieť z fúzov odstrihnúť aby sa na nich pri chôdzi nepotkol. Teraz horúčkovito trielil k miestu nešťastia dúfajúc, že zvesti ktoré sa mu doniesli a hrozili naplniť jeho prvú nočnú moru, sú iba veľmi hlúpym žartom. Hnal sa až tak, že poník pod ním mal penu okolo papule a dýchal sýpavo. Cybrill však na to nedbal aj keby to úbohé zviera uštval na smrť. Pri tempe aké nasadil, keď sa mu tá správa doniesla nechal svoju pravú ruku, muža Lonara, ktorý cválal na normálnom koni poriadne ďaleko za sebou.
"Šmaria uhnýte ludya! Nabok, nabok!"
Rozháňal posledné zvyšky tých, ktorý mu stáli vo výhľade len aby uzrel naplnenie svojich najhorších predstáv. Napoly zišiel, napoly spadol poníkovi z chrbta a náhlil sa bližšie k štyrom, v zlatej kruste uväzneným vozom, fučiac pri tom ako parná lokomotíva.
"Nyé! Nyéééééé! Sááákriš nyééé!"
Začal ťahavo kvíliť.
"Šlak aby to... já som... som zrujnované!"
Tresol päsťou do sladkého, lepkavého ale relatívne odolného materiálu.
"Štyri najväčšie vozy! Och joj, ach joj! Kongurencia mňa terasky sežeré! Ja nešťastný trpaslík!"
Nárekom na seba samozrejme strhával pozornosť a ľudia okolo neho si už začínali šepkať. To už ale o niečo ďalej zosadal z koňa Lonar a ponáhľal sa obzrieť si miesto činu ako aj duševne a fyzicky pozdvihnúť svojho zamestnávateľa obkolečkujúceho zablokované vozy.
"Ale no tak Cybrill nie je to až také strašné…"
"Že nye? Jako terazky budeme rozvážať ťažkú nálož ha? Malých prepravcóv je v Ninqii jako máku. V tom budzeme len jako ďalšá ryba v kalné vode! A uvidzíš Dornirova prepravka sa tohoto chycí a vyžere šecky ťažkotonážne zákazky! Alebo sa v tom uchycá aj dajaký ďalší!"
"A keby sme nakúpili nové vozy?"
"Ha a za čo ty chytrák?"
"Chceš povedať, že nemáš žiadnu peňažnú rezervu?"
"Ta hej, ale to si nechávam jako pojistku, na platy vozkom. Bo kedz im nezaplacím, začnú štrajk a jsme už celkovo v perdéli!"
"Vidíš! Poistené si to nemal?"
"Šak jasné, proti krádeži vozof aj ich poškodeniu. Ale som si setsakramensky jistý, že banka si pod poškodzením vozof určite nepredstavuje ich zaliátie do karamela!"
Lonar v duchu uznal, že v tomto má Cybrill zrejme pravdu. Je to tak vysoko nepravdepodobná príčina poškodenia, že sa proti tomu takmer určite ešte nikdy nikto nepoistil. Nuž ak sa táto situácia vyrieši, zrejme bude mať Ninqijska banka na stole prvú oficiálnu žiadosť o poistenie majetku proti zaliatiu v karamele.
"A vážne nemáš nič viac?"
"Ta, daco hej. Ale na štyri nové vozy to nestačí! Marha by vžala licencie a placenú prístavnú vykládku! Ešce ani v banke nemóžem nič nenechac bo potom to celé treba zasejc založic a papíre a peňáze do teho..."
"A koľko toho môžeš obetovať aby to s nami nezamávalo?"
"No... najvácej tak..."
Cybrill sa pozrel okolo seba ako keby čakal, že ich rozhovor niekto odpočúva, čo ale vzhľadom na počet prítomných uší nebolo možné celkom vylúčiť. Naznačil teda svojmu ľudskému spolupracovníkovi aby sa k nemu zohol a až potom mu danú sumu pošepkal. Lonar sa narovnal. Založil si ruku pod bradu. Mal taký zvyk keď tuho premýšľal a sústredene sa díval na vozy. Odhadoval či sa to oplatí a koľko ľudí na to bude treba. Keď úvahu skončil, zvesil ruku opäť pozdĺž tela a zakričal do davu:
"Héééj ľudiááá! Potrebujem desať dobrovoľníkov na malú brigádu! Pôjdete spolu s nami na radnicu, kde o tom spíšeme záznam a ja vám vysvetlím podmienky!"
"Čom na radnicu?"
Zaujímal sa ihneď Cybrill.
"Máme všetky potrebné dôkazy na to aby sme mohli požiadať radnicu o odškodné. Určite majú niekde založenú objednávku tých sladkostí keďže to práve oni ich na slávnosť objednávali. A ak majú tú, musia mať aj objednávku prepravných služieb u nás!"
Trpaslíkova tvár chvíľu vyzerala ako keby dostal nečakanú facku až potom mu to pomaly začínalo dochádzať. Opäť naznačil Lonarovi aby sa k nemu zohol a následne ho mierne pridusil pod svojou pažou.
"Och Lonar, ty moja kebuľa na peňáze! Bez teba by sme síce stále mali najlepšie plánovanie prepravy ale už dávno by sme nemali grajcár v kešéni!"
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Sponsored content




OdoslaťPredmet: Re: Mesto - Na meste činu   

Návrat hore Goto down
 
Mesto - Na meste činu
Návrat hore 
Strana 1 z 1

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
Yontalcaron-2 :: Archív-
Prejdi na: